Ústava Slovenskej republiky v článku 2 hovorí: „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.“ Ústava pokračuje a hovorí v článku 26, že sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Extrémnym výkladom z uvedených článkov by mohol vyplynúť záver, že občania majú právo vedieť o svojich zástupcoch všetky informácie, a tak isto majú právo aj slobodne šíriť o týchto verejne činných osobách informácie neobmedzeného druhu. 

Je to skutočne tak?

Ak sa pozrieme na druhu stranu mince tak Ústava uvádza, že nedotknuteľnosť súkromia je zaručená, že každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života a každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Tu vzniká problém kolízie a otázka, ktoré Ústavou zaručené práva majú väčšiu váhu.

Osoby, ktoré vstupujú do verejného spoločenského života, si musia byť vedomé zvýšeného záujmu ľudí o ich osobnosť. Tieto osoby požívajú zníženú ochranu svojho súkromia, no aj ony majú právo na súkromie.

Úkony, ktoré sa týkajú zákonne, či Ústavne vymedzených kompetencií verejne činných osôb, nepatria do ich súkromia a spadajú do oblasti práva občanov na informácie. No kategória informácií týkajúcich sa ich zdravotného stavu je výsostne ich intímnou záležitosťou, ktorú nemôžme zaradiť do práva na informácie občanov. 

Na druhej strane podľa nášho názoru v súčasnosti je u vrcholových politikoch úplne normálne hovoriť o svojom zdravotnom stave a to nie len v USA, ale takýto postup je štandardný aj v Európe. Je potrebné si uvedomiť, že ústavný činitelia majú svojím spôsobom obmedzené právo na svoje súkromie a nie je sa čomu čudovať, ak sa verejnosť zaujíma o zdravotný stav vysoko postavených ústavných činiteľov.

Mlčanlivosť zdravotníckych pracovníkov

Ochrana zdravotnej dokumentácie je základom pre realizáciu práva na súkromie a práva na rodinný život v zmysle ako sú tieto práva garantované Čl. 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí I v. Fínsko vyslovil záver, že z tohto dôvodu je rešpektovanie mlčanlivosti o zdravotnom stave kľúčovým princípom právnych poriadkov zmluvných strán dohovoru. Je nevyhnutné nielen rešpektovať zmysel súkromia pacienta, ale rovnako aj zabezpečiť dôvernosť v zdravotníckom povolaní a celkovo v poskytovaní zdravotnej starostlivosti ako takej.

V súvislosti s poskytovaním informácií o zdravotnom stave, vystupujú do popredia predovšetkým hranice povinnej mlčanlivosti zdravotníckych pracovníkov.

Odôvodňuje postavenie pacienta ako verejne činnej osoby automatické „zúženie“ mlčanlivosti zdravotníckeho pracovníka? Môže lekár informovať verejnosť o detailoch, ktoré sa dozvedel pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti takémuto pacientovi?

Rozdiel medzi legitímnym očakávaním verejnosti a povinnou mlčanlivosťou zdravotníka

Je prirodzené, že sa verejnosť zaujíma o podrobnosti týkajúce sa zdravotného stavu svojich ústavných činiteľov. Druhá vec je však, že tieto legitímne požiadavky verejnosti nemenia nič na tom, že zdravotnícki pracovníci musia aj o takomto pacientovi dodržiavať mlčanlivosť (pozri prísne formulovanú povinnosť uvedenú v § 80 zákona 578/2004 Z.z.). Uvedené zdôrazňuje aj Etický kódex zdravotníckeho pracovníka (cit.):  „Zdravotnícky pracovník nijakým spôsobom nesmie zneužiť dôveru a závislosť pacienta. Všetky informácie získané pri výkone povolania sú dôverné počas života pacienta, ako aj po jeho smrti.“ (Etický kódex zdravotníckeho pracovníka, príloha č. 4 k zákonu č. 578/2004 Z. z.)

Úzky vzťah zdravotníckeho pracovníka a pacienta je založený na dôvere. Zdravotnícky pracovník je viazaný mlčanlivosťou aj na informácie, ktoré sa dozvedel pri výkone svojho povolania. Ide v mnohých prípadoch o informácie, ktoré nie sú priamo vyvoditeľné z diagnózy ochorenia, ale ide o informácie, ktoré majú zväčša príčinnú súvislosť so vznikom daného ochorenia. Pre priblíženie ide napríklad o prípad, kedy pacient informuje zdravotníckeho pracovníka o príčinách, ktoré mu spôsobujú kožné ochorenia.

Povinnosti mlčanlivosti môže zdravotníckeho pracovníka zbaviť iba osoba, ktorej sa skutočnosti týkajú alebo orgán príslušný na vydanie povolenia, a to na žiadosť orgánov činných v trestnom konaní a súdov.

V ďalšom texte sa dočítate, či má plynutie času a už zverejnenie niektorých informácií o zdravotnom stave verejne činnej osoby vplyv na zbavenie mlčanlivosti zdravotníckeho pracovníka o zdravotnom stave verejne činnej osoby, ako možno zbaviť mlčanlivosti zdravotného pracovníka, ktoré zákony akým spôsobom je potrebné rešpektovať.

Autor sa ďalej venuje problematike šírenia informácii o zdravotnom stave verejnosti známych osôb prostredníctvom masmédií. Je takáto situácia v poriadku? Čo v prípade ak informácie uniknú neoprávnene?