Áno, aj v dnešnej dobe ak utrpíte vážne poranenie alebo dôjde k nepríjemnej nehode s potrebou urgentnej zdravotnej starostlivosti sú slovenské mestá, v ktorých jednoducho nie sú nemocnice s potrebnými oddeleniami. V týchto prípadoch vás záchranná zdravotná služba, ktorá dovezie do príslušnej spádovej nemocnice, ktorá môže byť vzdialená aj niekoľko desiatok kilometrov.

Záchranná zdravotná služba predstavuje poskytovanie neodkladnej zdravotnej starostlivosti (ak je bezprostredne ohrozený jej život alebo zdravie) pri neodkladnej preprave osoby do zdravotníckeho zariadenia alebo medzi zdravotníckymi zariadeniami.

V jednoduchosti ide o urgentnú prednemocničnú starostlivosť, ktorá je poskytovaná v teréne na mieste náhleho stavu a počas prevozu do nemocnice, pričom sú zriaďované:

• ambulancie rýchlej lekárskej pomoci (posádka s lekárom),
• ambulancie rýchlej zdravotnej pomoci (posádka bez lekára),
• mobilnej intenzívnej jednotky.

Na prvý pohľad je toto legislatívne riešenie v poriadku, ale pri reálnej aplikácii dochádza k problémom. Otázka totiž znie, či pre posúdenie fungujúceho systému zdravotnej starostlivosti postačuje (dobre, alebo menej dobre) fungujúci systém záchranných zložiek.

Je takéto nastavenie systému vo vzťahu k pacientom v poriadku?

Medializovaná kauza posledných dní je učebnicovým príkladom „fungujúceho“ systému. V skratke - staršia osoba dostane infarkt a je privolaná záchranná zdravotná služba. V príslušnom okrese majú zriadenú len ambulanciu rýchlej zdravotnej pomoci, teda záchranka bez lekára. Súčasne v nedávnej v minulosti došlo k zrušeniu interného oddelenia miestnej nemocnice z dôvodu nedostatočného počtu špecializovaných lekárov. Preto je potrebné osobu s infarktom zaviesť do vzdialenejšieho mesta, pričom sa predlžuje čas kedy sa jej poskytne potrebná zdravotná starostlivosť. Pri prevoze dochádza k smrti pacienta.

Takýto prípad navodzuje otázky, ako je možné, že vo veľkých mestách chýbajú nemocnice s oddeleniami ako „úrazovka“, „urgent“ alebo „ARO“.

Nie je povinnosťou štátu zabezpečiť dostupnosť zdravotnej starostlivosti?

V súčasnosti máme k dispozícii definíciu minimálnej siete poskytovateľov v zákone č. 578/2004 Z. z., ktorej sa bližšie venuje nariadenie vlády č. 640/2008 Z. z. o verejnej minimálnej sieti poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. V zmysle uvedených právnych predpisov je zabezpečením fungovania verejnej minimálnej siete pacientom garantovaná efektívna dostupnosť, plynulá, sústavná a odborná zdravotná starostlivosť.

Štát má pozitívny záväzok vytvoriť fungujúci systém poskytovania zdravotnej starostlivosti všetkým pacientom bez rozdielu.

Podľa Európskej charty práv pacientov je jedným zo základných práv právo na prístup k zdravotníckym službám: „Každý jednotlivec má právo na prístup k takým zdravotníckym službám, aké si vyžaduje jeho zdravie. Zdravotnícke služby musia zaručovať rovnaký prístup každému, bez diskriminácie na základe finančných možností, miesta bydliska, druhu choroby alebo doby prístupu k zdravotníckej starostlivosti.“

Ako je to v skutočnosti?

Štát by mal garantovať okrem formálnej dostupnosti (to čo je na papieri) predovšetkým  reálnu fyzickú dostupnosť zdravotnej starostlivosti (to čo je v živote).  Je otázne, či štát túto povinnosť dnes dostatočne plní.

Redukcia zdravotníckych zariadení v konečnom dôsledku môže mať výrazný vplyv na znižovanie dostupnosti poskytovania zdravotnej starostlivosti. Nehovoríme o úrovni zdravotnej starostlivosti, ale o garancii toho, aby v prípade bezprostredného ohrozenia života pacient nemusel cestovať do najbližšieho zdravotníckeho zariadenia vzdialeného niekoľko desiatok kilometrov od jeho bydliska. Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých rozhodnutiach konštatoval, že Dohovor o ľudských právach nepriznáva osobám právo na „rovnaký“ štandard zdravotnej starostlivosti. Nie je teda porušením Dohovoru, ak je úroveň zdravotnej starostlivosti na Slovensku nižšia ako trebárs v Holandsku.

Autor sa ďalej v článku venuje analýze viacerých rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva v kontexte neľudského zaobchádzania a nedostupnosti zdravotnej starostlivosti. Ďalej sa zaoberá kompetenciami štátu pri zabezpečení fungujúceho systému nastaveného tak, aby sa predišlo zbytočným úmrtiam pacientov.