Čo bol ten rozhodujúci moment alebo situácia, ktorá Vás definitívne nasmerovala k povolaniu psychologičky?
Rozlišujem u seba dva momenty. Jeden je spojený s rodinou. Keď som bola dieťa, môj otec pracoval ako vyšetrovateľ kriminálnej polície a nosil domov kriminálne zborníky. Pre mňa to bolo fascinujúce – také zakázané čítanie. Zakaždým, keď vytiahol päty z domu, čítala som si v nich. Boli tam informácie o tom, ako sa profiluje páchateľ a ako sa konštruuje vyšetrovací tím. Bolo to pre mňa veľmi zaujímavé.
Tým druhým, rozhodujúcejším momentom bolo obdobie, keď som už mala psychológiu doštudovanú a nastúpila som do detskej nemocnice po doktorke Eve Reichelovej, pomerne známej košickej psychoanalytičke. Ja som prišla ako úplný začiatočník do jej „topánok“ – všetci mali očakávania, že pôjdem v jej šľapajach bez zníženia kvality. Bol to pre mňa dôležitý moment, v ktorom som si uvedomila veľkú dôveru. Ona ma totiž ako môj pedagóg sama oslovila s ponukou nastúpiť po nej. Vnímala vo mne určitú kvalitu. Náročnosť tejto práce pre mňa jasne zadefinovala, že ide o niečo, čo mi dáva obrovský zmysel. Ten balans medzi dôverou, ktorú do mňa okolie vkladalo, a mojou vnútornou neistotou podľa mňa dodnes definuje môj postoj k práci. To boli tie dva rozhodujúce momenty.
Bolo to správne rozhodnutie?
Určite áno. Napriek všetkému hovorím, že aj v momentoch, keď balansujem na hrane vyhorenia, by som si znova zvolila toto povolanie. Je pre mňa naozaj fascinujúce pracovať s ľuďmi, vnímať, čo všetko život prináša, sledovať ich príbehy, byť pri nich, chvíľu ich sprevádzať, potom ich opúšťať a vidieť, ako fungujú - možno inak aj vďaka práci, ktorú sme spolu podstúpili.
Ako vyzerá typický pracovný deň klinickej psychologičky – ak je vôbec možné hovoriť o typickom dni?
Určite. Aj v našej práci sa, prirodzene, objavuje určitá rutina. Nie je to však rutina v tom zmysle, že by prichádzali stále rovnakí klienti – práve naopak, to je veľmi variabilné. Ale napríklad u mňa osobne, ak mám klasický ambulantný deň, v ktorom pracujem s objednanými klientmi, tak to prebieha pomerne ustáleným spôsobom. Prichádzajú noví pacienti, s ktorými sa oboznamujem, orientujem sa v novom prípade. So staršími klientmi robím kontroly. Pokiaľ ide o individuálne terapie, venujem sa im v rámci dohodnutého terapeutického procesu. V tomto má ambulantná prax svoju určitú pravidelnosť.
Druhá veľká časť mojej práce je znalecká činnosť. Vtedy prichádza na posúdenie celá rodina a ja postupujem podľa zaužívaného znaleckého procesu.
Ktoré procesy sú pre Vás v praxi najdôležitejšie a kladiete na ne najväčší dôraz?
To závisí od toho, o aký typ dňa ide.
Ak ide o ambulantný deň, v popredí je psychodiagnostika – rozhovor s rodičom, s dieťaťom, pozorovanie, čo je základná klinická metóda. Ďalej nasleduje samotné testovanie – teda aplikácia psychodiagnostických testov a vyšetrenie osobnosti, intelektu, alebo iných aspektov podľa zadania a účelu vyšetrenia.
Pokiaľ ide o terapiu, základným procesom je individuálna psychoterapia. V rámci nej ide často o edukáciu pacienta, prácu s relaxáciami, a ak ide o menšie deti, tak o hrové terapie.
V znaleckej časti mojej práce sú kľúčové rozhovor, pozorovanie rodiny, sledovanie vzájomných interakcií a psychodiagnostické vyšetrenia. To sú neoddeliteľné súčasti mojej každodennej pracovnej reality.
Prejdime teraz k právnym výzvam a spolupráci s mediPRÁVNIKom. Ako sa vyrovnávate vo svojej praxi so stále sa meniacou legislatívou a povinnosťami, ktoré na Vás kladie?
Ak mám byť úprimná, je to veľmi náročné. V našej práci totiž nejde len o sledovanie legislatívnych zmien, ktoré sa týkajú klinickej praxe. Ako psychológovia musíme sledovať aj vývoj v odbornej oblasti – teda meniace sa štandardy, to, čo sa dnes nanovo definuje. Kedysi sa napríklad ADHD diagnostikovalo inak, dnes máme iné prístupy, nové odporúčania. Je potrebné sledovať všetky tieto zmeny.
Každý psychológ, ktorý má otvorenú súkromnú prax, často pôsobí vo viacerých oblastiach – nie je len psychológ, ale aj psychoterapeut. Preto je nevyhnutné mať prehľad aj o tom, čo je nové v tých ďalších odborných smeroch, na ktoré má certifikát. Vzniká tak pomerne veľké množstvo informácií, ktoré – a dovolím si to povedať otvorene – sú veľmi zaťažujúce. U mňa osobne to často vedie k tomu, že niečo jednoducho prehliadnem. Veci, ktoré doslova nebijú do očí alebo nemajú naliehavý termín, často nesledujem, pretože je toho skrátka príliš veľa.
Existuje nejaký konkrétny nástroj alebo služba v rámci mediPRÁVNIKa, ktorá Vám pomohla efektívnejšie riadiť svoju prax, znížiť stres alebo zjednodušiť každodenné úlohy?
To, čo naozaj veľmi oceňujem, sú informačné e-maily, ktoré pravidelne prichádzajú a obsahujú zhrnutie legislatívnych zmien týkajúcich sa zdravotníctva. To je niečo, čo vnímam ako veľkú pomoc.
Zároveň – a opäť úprimne – musím povedať, že mnohé z tých e-mailov sa týkajú odborov, ktoré nie sú relevantné pre psychológiu, psychiatriu alebo psychoterapiu. Je pochopiteľné, že takéto informácie musia ísť aj do iných odborov, no u mňa sa to prejavilo tak, že som často e-mail otvorila, zistila, že sa netýka mojej praxe – napríklad išlo o imunológiu a podobne – a prestala som ich čítať úplne. Začala som ich automaticky vnímať ako spam.
Možno by bolo užitočné, ak by existovala možnosť väčšej personalizácie – napríklad, aby psychológom chodili e-maily len s informáciami, ktoré sa týkajú ich odboru. Tak by som vedela, že keď mi príde e-mail, naozaj sa ma týka, mám ho otvoriť a venovať mu pozornosť.
Aký význam má pre Vás podpora v administratíve, právnych otázkach a manažmente, aby ste sa mohli sústrediť na svojich pacientov?
Za kľúčové považujem stále to isté – pokiaľ človek nečelí sťažnosti alebo žalobe, ani si úplne neuvedomí, aké dôležité je mať právne zázemie. Naša práca, najmä so zvyšujúcim sa právnym povedomím klientov a pacientov, nesie so sebou vysoké riziko sťažností. O to viac je dôležité nájsť prienik medzi kvalitnou odbornou prácou – teda naším psychologickým či psychoterapeutickým remeslom – a uvedomením si, že aj právna stránka je neoddeliteľnou súčasťou praxe.
Mať v poriadku dokumentáciu, administratívu, zmluvné náležitosti – to všetko mi osobne prináša pocit bezpečia. Viem, že keď príde problémová situácia, môžem sa oprieť o to, že tieto veci sú nastavené správne.
Čo by ste upravili alebo zmenili v súčasnom zdravotníckom systéme?
Tých výziev je veľa. Ale ak mám hovoriť špecificky smerom dovnútra nášho odboru, stále sa opakuje rovnaká téma – máme nedostatok psychológov. Čakacie doby sú extrémne dlhé. Osobne som momentálne obsadená do konca kalendárneho roka. Stáva sa, že mi dnes zavolá mama s tým, že jej dcéra sa sebapoškodzuje a hovorí o samovražde – a ja jej viem ponúknuť najskorší voľný termín v decembri. To je, povedzme si úprimne, pre tú rodinu až urážajúce.
Je preto nevyhnutné rozšíriť sieť pracovísk. S tým však úzko súvisí aj otázka vzdelávania. Nestačí len hovoriť o tom, že nás je málo. Problém je aj v tom, že vzdelávací systém je extrémne prísny. Mladý psychológ má často veľmi obmedzené možnosti dostať sa do praxe. Existuje množstvo bariér – roky praxe, množstvo certifikátov. Reálne je človek schopný otvoriť si ambulantnú prax a začať plnohodnotne pracovať často až okolo 35. roku života. Ak si žena medzičasom založí rodinu, absolvuje jednu alebo dve materské, tento moment sa ešte viac odďaľuje.
Myslím si, že by sme mali otvoriť diskusiu o tom, či sa systém vzdelávania nedá nastaviť flexibilnejšie. Napríklad, je naozaj nevyhnutných 300 hodín supervíznej praxe? Prečo nie 250? Máme si klásť tieto otázky a hľadať reálne možnosti zmeny.
Ďalšia dôležitá vec je sieť krízových liniek a odborných služieb v urgentných situáciách. Funguje napríklad IPčko, čo je výborné, ale bolo by skvelé, keby takýchto možností bolo viac – aby mal človek v kríze vždy kam zavolať a dostal odbornú pomoc, keď ju naozaj potrebuje.
Rovnako dôležitá je aj otázka zazmluvňovania psychológov. Veľa z nás pracuje len na priame platby. Nie je to o tom, že by sme si nevedeli zarobiť na vlastnú prax. Skôr ide o to, že to prirodzene obmedzuje skupinu klientov, ktorých môžeme prijať. Dnes ku mne prichádzajú len tí, ktorí si moje služby vedia zaplatiť. Ale mne by dávalo veľký zmysel pracovať aj s klientmi, ktorí si ich dovoliť nemôžu, pretože tí často prinášajú úplne iný typ problémov. A práve tí ku mne nedorazia.
Takže tých oblastí, ktoré si vyžadujú zmenu, je naozaj viac.
Ak by ste mohli dať jednu radu klinickým psychológom, ktorí sa chystajú otvoriť si vlastnú prax, čo by to bolo?
Určite by som im chcela odkázať, že táto práca je v prvom rade aj prácou k sebe. Mala by byť prepojená so sebapoznaním, vzdelávaním a starostlivosťou o seba. Každý psychológ či psychoterapeut pracuje hlavou, a práve preto si ju musí vedieť udržiavať v rovnováhe. Nemôže sa dlhodobo preťažovať, pretože riziko vyhorenia je v tejto profesii naozaj reálne.
Je dôležité mať zdravé hranice, udržiavať si kvalitnú psychohygienu, pravidelne sa vzdelávať. A tým nemyslím len formálne školenia kvôli kreditom, ktoré si treba pripísať do komory. Myslím vzdelávanie, ktoré posúva odborníka aj ako človeka – také, ktoré prispieva k jeho osobnostnému rastu. Pretože zrelosť osobnosti je v tejto práci úplne kľúčová.
Takže to, čo by som určite zdôraznila, je: nezabúdajte na seba. Pracujte na sebe. To je niečo, čo sa mi počas rokov praxe ukázalo ako mimoriadne dôležité.
Tento rozhovor si môžete vypočuť aj vo forme podcastu!
Práca klinického psychológa nie je jednoduchá, no rozhovor s Mgr. Lipanovou ukazuje, že v nej spočíva veľký zmysel a možnosť skutočne pomáhať ľuďom. Jej slová sú pripomienkou, že každý odborník potrebuje okrem znalostí aj vlastnú starostlivosť a vnútornú rovnováhu.
Ďakujeme Mgr. Lenke Lipanovej za jej čas a úprimnosť, ktoré sú zároveň výzvou pre všetkých, aby v tejto náročnej profesii nestratili ľudskosť a silu pokračovať.