Čo bola Vaša motivácia, v čom vlastne spočíva Vaša profesia a čo Vás priviedlo k tomu, že ste sa dostali tam, kde ste dnes - teda do ambulantnej sféry?
Jednou z mojich najsilnejších motivácií, prečo som sa dostala do ambulantnej sféry, bolo pomerne výrazné vyhorenie v pozícii lôžkového nemocničného lekára. Pôsobila som v náročnej oblasti transplantačného programu – spolu s kolegyňami a kolegami sme pripravovali pacientov na transplantáciu pľúc, ktorá sa v tom období realizovala vo Viedni, a následne sme sa o nich starali aj po zákroku.
Okrem toho sme robili aj výber pacientov z celého Slovenska – teda rozhodovali sme, kto bude kandidátom na transplantáciu. Pracovala som tiež s dospelými pacientmi s cystickou fibrózou, čo bola, najmä pred zavedením nových liekov, veľmi náročná oblasť aj z psychického hľadiska.
Celkovo sa tu stretlo viac okolností – aj moja povaha, ktorá bola, ako mi neskôr povedal nejeden psychológ, riziková z hľadiska vyhorenia. Som totiž ten typ perfekcionistu, ktorý potrebuje mať všetko urobené správne, dotiahnuté do konca a „odfajknuté“. K tomu sa pridala vyčerpávajúca a emocionálne náročná práca, rodina, dve malé deti a manžel – takisto lekár. To všetko na mňa v jednom momente akoby spadlo a prirodzene to vyústilo do vyhorenia. Musela som to potom riešiť aj s odbornou pomocou.
Moja psychologička, na ktorú som sa obrátila, mi vysvetlila, že psychoterapeut tu nie je na to, aby mi presne povedal: „Zapíš si, toto sú veci, ktoré musíš teraz robiť.“ Jeho úlohou je skôr to, aby som ja sama dokázala nájsť tú správnu cestu pre seba.
A keď som o tom začala otvorene hovoriť aj s ľuďmi vo svojom okolí, postupne sa začali diať veci, vďaka ktorým som túto cestu naozaj identifikovala ako tú správnu. A dnes si myslím, že to tak naozaj bolo.
A teraz ste mi vlastne odpovedali na otázku, ktorú som sa chcel spýtať. Celý čas mi beží hlavou, že prejsť z ústavnej starostlivosti, kde je lekár predsa len viac administratívne „chránený“ do ambulancie, je veľká zmena. Takže sa pýtam: podarilo sa Vám tam naozaj nájsť aj naplnenie a istú rovnováhu?
Viac-menej sa to podarilo. Najskôr som pôsobila tri a pol roka v ambulancii univerzitnej nemocnice – teda ešte ako tzv. „štátny ambulantný lekár“. Bola to veľká zmena, pretože zrazu som po dlhých rokoch nemala nočné služby. Spočiatku som si myslela, že to bude pre mňa ťažké, najmä kvôli nižšiemu platu. Lenže som veľmi rýchlo zistila, že mať menej peňazí je v poriadku, ak ste pritom vyspatý, oddýchnutý a viete si plánovať vlastné veci.
V manželstve dvoch lekárov, ktorí slúžia nočné služby a sviatky, bola totiž organizácia rodinného života doslova logistická výzva. Dohodnúť sa, kedy ísť niekam s deťmi, bolo komplikované – dnes sa na to už pozerám s úsmevom. Veľkou úľavou pre mňa bolo, že zrazu sme riešili už len to, kedy slúži manžel, a podľa toho sme sa zariadili.
Neskôr som odišla do vlastnej praxe. A tu musím povedať – aby som nevyznela ako nejaká hrdinka – že do tejto „kalnej vody“ som nevstúpila sama. Vždy hovorím, že keby som nemala otca, ktorý je IT-čkár a ekonóm, a zároveň môj celoživotný najlepší parťák, nikdy by som do toho nešla. Nemala by som odvahu. On mi ju dodal, uistil ma, že zastreší niektoré veci svojou expertízou, a ja sa môžem sústrediť na samotnú lekársku prácu.
Musela som uživiť seba aj zamestnankyne, aby sme zvládli všetky fixné náklady. A ja som typ človeka, ktorý nechce robiť minimalisticky – nechcem ísť len po tej najjednoduchšej ceste. Chcem pracovať aspoň na takej úrovni, ako som bola zvyknutá v nemocnici, a ideálne ešte lepšie. To znamená, posúvať aj úroveň ambulantnej medicíny ďalej.
Samozrejme, je to tlak na človeka. No snažím sa z toho vyberať aj pozitívne veci – teraz si totiž môžem sama rozhodnúť, či si zadovážime nový prístroj, či sa s ním naučíme pracovať a ako efektívne ho budeme využívať.
Takže áno, je to náročné, ale zároveň som sa v tom našla.
Vy sama ste spomenuli, že to nie je jednoduché. Viete si však spomenúť aj na pár pozitívnych momentov – také zážitky, ktoré človeka znova „naštartujú“?
Mám v ambulancii veľa pekných zážitkov. Robím aj časť pneumológie, ktorú si nie každý berie kvôli administratívnej záťaži, napríklad podávanie biologickej liečby ťažkým astmatikom. Vďaka tomu dokážeme pacientom, ktorí by pred 30–40 rokmi boli invalidní, dnes vrátiť život – do práce, školy, športu, rodiny. Keď vidím, že sa im zlepšuje život, je to pre mňa úžasný pocit.
Rovnako motivujúci je úspech s onkologickými pacientmi, ktorých sme včas diagnostikovali. Páči sa mi aj „detektívna“ stránka ambulantnej práce – keď sestrička upozorní na pacienta, ktorý vyzerá zle, často musím oprášiť internú medicínu a hľadať diagnózu. Vďaka tomu sa nám podarilo viackrát zachrániť život, aj keď to nesúviselo priamo s našou špecializáciou.
A práve tieto momenty mi dávajú pocit, že všetko úsilie má zmysel.
A s akými rizikami sa poskytovateľ zdravotnej starostlivosti stretáva? Stáva sa Vám, že musíte riešiť bizarné požiadavky pacientov alebo nejaké nezvyčajné situácie v ambulantnej starostlivosti?
Vybavujú sa mi viaceré situácie, ktoré sa týkajú triáže – podľa mňa je to veľmi dôležitá téma, o ktorej sa málo hovorí, najmä v špecializovaných ambulanciách. Sú to miesta s veľkým dopytom, ktorý sa nie vždy dá uspokojiť. Časť toho dopytu pritom nie je opodstatnená.
Dôvod je často systémový – u nás nefunguje takzvaný „gatekeeping“ poriadne, takže špecialisti sú zaťažovaní vecami, ktoré by mal riešiť všeobecný lekár. Pacienti chcú lekársky zásah aj vtedy, keď ešte nie je potrebný ani u všeobecného lekára. Často ľudia nechápu, že niektoré problémy jednoducho potrebujú čas a kľudový režim.
Takže sa stretávame s tým, že musíme triážovať, vyberať relevantné prípady a riešiť tie, ktoré skutočne vyžadujú špecializovanú starostlivosť.
Z praxe máte možno identifikované aj povinnosti, ktoré Vám ukladá štát – či už regulátor, Ministerstvo zdravotníctva alebo iné inštitúcie. Čo také ste Vy alebo Vaši kolegovia vnímali ako najproblematickejšie?
Z môjho subjektívneho pohľadu je jednou z najväčších prekážok práca so stabilizovanými pacientmi, ktorí majú dlhodobo dobrú odpoveď na liek vyžadujúci súhlas revízneho lekára. Neustále musím sledovať platnosť výnimiek a podávať žiadosti o ich predĺženie – znova a znova.
Keby sa aspoň dalo udeliť výnimku na dlhšie obdobie, napr. rok na základe existujúcej úspešnej liečby, výrazne by to uľahčilo prácu. Nie je pritom otázkou, že by pacient potreboval zmenu liečby, jednoducho ide o administratívnu záťaž.
A ako zvládate požiadavky pacientov? Napríklad, keď sa objednávajú e-mailom alebo telefonicky, a pritom je pretlak pacientov veľký? Máte nejaké stratégie „prežitia“, ktoré ambulancii umožňujú fungovať a zároveň zabezpečiť, že dokážete poskytovať kvalitnú starostlivosť pacientom?
Máme dispenzár – sledujeme dlhodobo pacientov s určitými diagnózami. Je to taká dvojsečná zbraň. Na jednej strane nám to dáva istotu, že stále máme koho vyšetriť, pretože pacienti majú pravidelné kontroly podľa odporúčaní odbornej spoločnosti.
Na druhej strane sa na nás títo pacienti často obracajú aj s banálnymi vecami, ktoré by mali riešiť u všeobecného lekára. Keď nestíhame, musíme ich odkloniť a poradiť im, aby sa obrátili na svojho všeobecného lekára.
Ale stáva sa, že máme aj veľmi náročných pacientov – napríklad pacientov na kyslíku, ktorí volajú aj kvôli bežnej viróze. Tam to musíme riešiť, pretože vieme, že ak by išli k všeobecnému lekárovi, vzhľadom na komplikované pľúcne diagnózy by ich aj tak poslal k nám.
Sú to pacienti, ktorých možno prirovnať ku „kapitovaným“, aj keď my za nich žiadne kapitácie nemáme. Momentálne sa starám približne o 3 000 takýchto ľudí a viem, že niektorí moji kolegovia majú ešte oveľa viac.
V minulosti sa objavili aj návrhy, napríklad od niektorých poslancov parlamentu, že by sa dispenzár mal zrušiť, aby sme mali viac priestoru pre nové vyšetrenia. Ale práve tento dispenzár má svoj význam – umožňuje nám dlhodobo sledovať pacientov a zabezpečiť im kontinuitu odbornej starostlivosti.
V niektorých ochoreniach, ako napríklad astma či chronická obštrukčná choroba, sa na Slovensku dokonca zaznamenal pokles hospitalizácií (Zdroj: OECD). To je priamy výsledok toho, že my týchto pacientov vidíme často – presne podľa odporúčaných intervalov. Máme ich pod kontrolou, sú dobre nastavení na modernú liečbu a väčšinu problémov vieme riešiť ambulantne.
Samozrejme, potom zostáva menej času na pacientov „zvonku“. Stále ich berieme, ale snažíme sa selektovať. Ak by sme prijímali všetkých, ktorí sa chcú objednať, neostali by termíny pre tých, ktorí to naozaj potrebujú. Preto prechádzajú všetky výmenné lístky a požiadavky našou triážou a vyberáme pacientov s relevantným problémom.
Pacient by mal pochopiť, na základe akých pravidiel ambulancia funguje. To je zároveň súčasť aj Systému hodnotenia bezpečnosti pacienta. Jeho výstupom sú aj komunikačné materiály priamo pre pacientov. Mňa zaujíma, čo z toho, čo ste od nás v rámci výstupu dostali, považujete za najpraktickejšie a najviac použiteľné vo Vašej každodennej práci?
Bolo tam naozaj veľa praktických vecí. Keď sme otvorili zásielku so systémom dokumentov, bolo vidieť, že je to veľmi pedantne spracované. Graficky aj technicky – veľmi sa mi to páči. Sestričky boli nadšené, že máme predlohy, kto nás zastupuje, keď tu nie sme, a že všetko je krásne prehľadne urobené.
Človek si už nemusel vyrábať vlastné papiere a lepiť ich na dvere. Okrem toho boli dokumenty doplnené aj o presné hygienické pravidlá a ďalšie dôležité informácie. Verím, že nám to pomôže udržať kvalitu práce a ešte ju zlepšovať.
Radi by sme aspoň trochu prispeli tým, že uľahčíme zvládanie administratívnych požiadaviek, aby ste mali viac času na svojich pacientov. Čo by podľa Vás mohlo motivovať budúcich lekárov, aby sa stali pneumológmi – a ešte doplním, konkrétne ambulantnými pneumológmi?
Ambulantná pneumológia je podľa mňa skvelá voľba pre lekárov, ktorí majú skôr záujem o internú medicínu, než o chirurgiu. Je to odbor, ktorý sa dá robiť vo veľmi širokom rozsahu – či už na klinike, intenzívnej medicíne alebo ambulantne.
Ja sa snažím odosielať pacientov na hospitalizáciu len výnimočne. Väčšinu pacientov, vrátane onkologických, dokážeme riešiť ambulantne alebo ich posielame len na konzultácie, histologizáciu a zahájenie liečby. To dáva človeku pocit, že je skutočne potrebný a má priamy dopad na zdravie pacientov.
V ambulantnej pneumológii sa dá robiť takmer kompletná diagnostika a liečba, prácu uľahčuje aj využitie technológií a telemedicíny. Dokonca sa dá robiť spánková medicína, vyšetrovanie samoplatcov alebo pracovné vyšetrenia – napríklad spirometrie pre hasičov, potápačov či ľudí s pracovnými lekárskymi požiadavkami.
Je to odbor s veľkými presahmi do onkológie, alergológie či internej medicíny. Je veľmi zaujímavý a krásny, a bude stále potrebnejší, najmä vzhľadom na klimatickú zmenu, ktoré zvyšujú výskyt respiračných ochorení. Stačí sa pozrieť na množstvo cigaretového dymu a znečistenia okolo škôl – to sú výzvy, ktoré tento odbor robia ešte dôležitejším.
Ak vás rozhovor zaujal, jeho kompletnú verziu nájdete aj v podobe podcastu.
Ďakujeme MUDr. Kataríne Dostálovej za rozhovor, otvorenosť, úprimné zdieľanie osobnej cesty a za to, že každý deň prináša pacientom odbornú pomoc i ľudský prístup. Prajeme jej veľa síl, energie a odborného úspechu pri poskytovaní kvalitnej a bezpečnej zdravotnej starostlivosti.