Úplatok ako „deštruktor“ fair play

Úplatok je slovo s negatívnym konotátom. V našej predstave reprezentuje niečo zlé, amorálne a odsúdenia hodné. Trestný zákon v § 131 ods. 3 ho definuje ako „vec alebo iné plnenie majetkovej či nemajetkovej povahy, na ktoré nie je právny nárok“. Táto definícia je stručná. Musíme povedať, že je tak stručná až de facto vytvára priestor pre kriminalizáciu spoločenských vzťahov, ktoré iné právne predpisy považujú za dovolené. Zoberme si darovaciu zmluvu. Jej predmetom  je taktiež  určité plnenie (dar), na ktoré nie je právny nárok. Je teda dar úplatkom? Ktorý právny predpis má prednosť? Zdá sa, že zákonodarca v snahe zamedziť protispoločenskému správaniu sršal prílišnou aktivitou a s vaničkou vylial aj dieťa. 

Pozor, ustanovenie § 329 trestného zákona mieša karty!

Nejednoznačnosť definície úplatku sa v plnej sile prejavuje v § 329 ods. 1 Trestného zákona. Ten znie nasledovne: „Kto v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo alebo cez sprostredkovateľa pre seba alebo pre inú osobu prijme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov.“ Všimli ste si, že v tejto vete chýba podmienka, že úplatok je protizákonnou odmenou za porušenie pravidiel fair play? Áno máte pravdu – nosným pojmom § 329 ods. 1 TZ  je iba „úplatok“ a „obstarávanie veci všeobecného záujmu“ – porušenie povinnosti v tejto skutkovej podstate nenájdeme. Pod obstarávanie veci všeobecného záujmu (viď § 131 ods. 1 TZ) sa zaradzuje aj poskytovanie zdravotnej starostlivosti.

V uzamknutej časti sa dozviete o dôležitom rozhodnuti generálneho prokurátora a o tom, ako je dôležité aby prokurátor vždy zisťoval úmysel osoby, ktorá prijíma plnenie od pacienta.