Stručný náhľad na legislatívu
Povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu vyplýva z ustanovenia § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej v texte „zákon o ochrane zdravia“). Konkrétnejšiu úpravu, ktorá stanovuje podrobnosti o očkovaní, jeho druhy, ako aj konkrétne očkovacie postupy pri jednotlivých druhoch očkovania, upravuje vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení (ďalej v texte „vyhláška“).
Odmietnutie povinného očkovania bez zákonom stanoveného dôvodu je posudzované ako priestupok na úseku verejného zdravotníctva a v prípade nepodrobenia sa povinnému očkovaniu štát prostredníctvom regionálnych úradov verejného zdravotníctva má možnosť „trestať“ pacientov, resp. zákonných zástupcov pokutou v súhrnnej vy´sˇke 331 eur.
Prístup spoločnosti k povinnému očkovaniu
Spoločnosť sa delí na skupinu, ktorá hodnotí povinné očkovanie ako najúspešnejší a najefektívnejší nástroj v prevencii vzniku a šírenia infekčných ochorení v populácii. Oproti stojí druhá skupina ľudí odmietajúca očkovanie argumentujúc tým, že za pokles infekčných ochorení je zodpovedná lepšia hygiena a výživa, očkovanie oslabuje a zaťažuje nezrelý imunitný systém dieťaťa, spôsobuje autizmus, cukrovku a iné. Snažia sa, aby sa povinné očkovanie uložené právnymi predpismi stalo dobrovoľným.
Emócie týkajúce sa povinného očkovania sú umocnené skutočnosťou, že štát núti jednotlivca, aby strpel zásah do svojej fyzickej integrity. Už na prvý pohľad ide o vyhrotenú situáciu, ktorá sa v realite prejaví v rôznej intenzite, a to v závislosti od toho, ako konkrétny jednotlivec toto donútenie vníma. Pri očkovaní stoja voči sebe dva základné záujmy, a to záujem jednotlivca na ochranu svojho života, súkromia, iných jeho práv/záujmov a záujem spoločnosti na ochrane verejného zdravia.
Záujem jednotlivca vs. záujem spoločnosti, ktorý z nich ma´ prednosť?
Je potrebné uvedomiť si, že práve systematické vykonávanie povinného očkovania patrí medzi opatrenia, ktoré pomáhajú chrániť zdravie verejnosti pred ohrozením v dôsledku šírenia infekčných chorôb. Nie je možné na očkovanie nazerať ako na zdravotný výkon, ktorý je poskytovaný v prospech jednotlivca za účelom ochrany jeho vlastného zdravia.
Preto je na tomto mieste legitímne, ak si spoločnosť kladie otázku, či by štát ako subjekt, ktorý núti svojich občanov podrobiť sa očkovaniu nemal aj garantovať ich odškodnenie v prípade škody na zdraví.
O tom, že pri očkovaní sa môžu prejaviť vedľajšie účinky vakcíny (ktoré môžu zdravie pacienta poškodiť trvale) nie je potrebne´ polemizovať. Je však dôležité vyriešiť otázku, kto je zodpovedný a kto uhradí potenciálnu škodu na zdraví? Na Slovensku nefunguje žiadna osobitná odškodňovacia schéma, ktorá by pokrývala vedľajšie následky spôsobené očkovaním.
Z pohľadu právnej teórie by pri súdnom uplatnení nároku na náhradu škody bolo problematické preukázať príčinnú súvislosť medzi očkovaním a poškodením zdravia. Slovenské súdy stále trvajú na exkluzívnom preukazovaní príčinnej súvislosti, čo je kameňom úrazu pri väčšine medicínskych súdnych sporoch.
Túto skutočnosť zahraničné úpravy nahradzujú tým, že stačí preukázať pravdepodobnosť existencie (nie istotu) príčinnej súvislosti. Otázka zodpovednosti za škodu pri vakcinácii bola riešená aj pred Európskym súdom pre ľudské práva v prípade Kovačevič v. Chorvátsko.
Súdne konania, ktorých predmetom je posudzovanie zodpovednosti za škodu na zdraví spôsobenú očkovaním nie sú v zahraničí ojedinelé. Najviac takýchto konaní prebieha v USA, Kanade, ale aj v rámci Európy. Tieto konania sa dotýkajú aj otázky zodpovednosti za vady očkovacej látky.
Čo by pomohlo popularizovaniu očkovania?
V každom prípade je z dlhodobého hľadiska najúčinnejším nástrojom zrozumiteľná komunikácia zo strany štátu s verejnosťou o dôvodoch a účinkoch očkovania na ochranu zdravia očkovaného a ochranu verejného zdravia (zdravia spoločnosti). Takáto komunikácia by nemala byť nárazovitá ale systematická, štát by mal vytvoriť taký komunikačný rámec, v ktorom by rodičia mohli získať relevantné a zrozumiteľné odpovede na svoje otázky. Komunikácia by mala pozostávať z vyrovnaných informácií - teda nielen informácie o pozitívach očkovania, ale aj informácie o možných nežiadúcich účinkoch. Posledných 60 rokov ukazuje, že očkovanie je efektívnym nástrojom ochrany verejného zdravia pred vážnymi ochoreniami. Túto správu by mal štát komunikovať.
Sme presvedčení, že zvýšeniu preočkovanosti obyvateľstva nepomôže represia, ale naopak kreatívna prevencia a ponúknutie relevantných a zrozumiteľných informácií a riešení. Za úvahu by v blízkej budúcnosti stálo nakoncipovanie odškodňovacej schémy pre pacientov, u ktorých by sa prejavili nežiadúce účinky očkovania (takéto schémy fungujú vo viacerých štátoch EÚ - Rakúsko, Nemecko, Anglicko a podobne). Štát by mal garantovať, že za pacienta, ktorý za účelom ochrany verejného zdravia utrpel škodu, sa spoločnosť postaví. Odškodňovací mechanizmus z nášho pohľadu nepredstavuje len mechanizmus finančného odškodnenia, ale dôležitý morálny signál členom spoločnosti.