Čo je milosrdná lož?

Definícia milosrdnej lži nie je zakotvená v žiadnom právnom predpise.  Možno povedať, že ide o neposkytnutie / zatajenie informácií týkajúcich sa zdravotného stavu pacienta ošetrujúcim lekárom pacienta. Je to akési „dávkovanie“ informácií o rozsahu ktorom rozhodne lekár. Aby sme mohli označiť obmedzenie informácií ako situáciu milosrdnej lži musíme zistiť úmysel lekára. Cieľom takéhoto postupu je totiž ušetriť pacienta od „krutej“ pravdy o jeho stave. Pokiaľ by obmedzenie prístupu k plným informáciám bolo vyvolané lenivosťou alebo nezáujmom lekára, nejednalo by sa o situáciu „milosrdnej lži.“ Je však (dobrý) úmysel lekára určujúcou podmienkou pri rozhodovaní či povedať alebo nepovedať pacientovi všetko o jeho zdravotnom stave? Je takéto „zadržiavanie“ informácií postupom, ktorý je v súlade so zákonom?   

Práva pacienta

Podľa § 11 ods. 9 písm. b) a c) zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti má „každý právo na informácie týkajúce sa jeho zdravotného stavu, informácie o účele, povahe, následkoch a rizikách poskytnutia zdravotnej starostlivosti, o možnostiach voľby navrhovaných postupov a rizikách odmietnutia poskytnutia zdravotnej starostlivosti“.

Oboznámiť pacienta o jeho zdravotnom stave, diagnóze a predpokladanom vývoji choroby predstavuje jednu z najnáročnejších úloh, ktorú musí lekár v rámci svojej praxe absolvovať. Častokrát je poskytnutie takejto informácie psychicky náročné pre samotného lekára – musí určiť spôsob, akým pacientovi danú informáciu podá. Do úvahy musí brať aj fakt, ako pacient na takúto vec zareaguje – čo ak sa psychicky zrúti? Čo ak si ublíži alebo bude chcieť spáchať samovraždu? Nebude lepšie, keď niektorú informáciu lekár zamlčí? To je otázkou mnohých diskusií.

Povinnosti zdravotníckeho pracovníka a poskytovateľa zdravotnej starostlivosti

Medzi základné povinnosti zdravotníckeho pracovníka vo vzťahu k pacientovi špecifikované v Etickom kódexe zdravotníckeho pracovníka, ktorý tvorí prílohu č. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,  patrí povinnosť „v rozsahu svojich kompetencií zrozumiteľným spôsobom poučiť pacienta alebo  jeho zákonného zástupcu o charaktere ochorenia, zamýšľaných diagnostických a liečebných  postupoch vrátane rizík o uvažovanej prognóze a o ďalších dôležitých okolnostiach, ktoré môžu nastať v priebehu diagnostiky a liečby“.  Tu možno jasne vidieť, že zdravotnícky pracovník (najmä lekár) musí oboznámiť pacienta o všetkých aspektoch jeho choroby. Väčšina pacientov predsa svojmu lekárovi verí a nespochybňujú informácie, ktoré im sú poskytnuté. V nadväznosti na to má zdravotnícky pracovník navyše aj povinnosť „nijakým spôsobom nezneužiť dôveru pacienta„ (napr. tým, že mu zatají nejakú informáciu týkajúcu sa jeho zdravotného stavu).

Aj zákon o zdravotnej starostlivosti (576/2004 Z.z.) v § 11 ods. 9 zreteľne hovorí o tom, že každý pacient má právo na informácie o svojom zdravotnom stave. Založenie práva na strane pacienta automaticky vyvoláva vznik povinnosti na strane zdravotníckeho pracovníka.

Právne predpisy poznajú len jednu situáciu, v ktorej môže zdravotnícky pracovník odoprieť pacientovi právo získať všetky informácie o svojom zdravotnom stave. „Obmedzenie“ práva na informácie prichádza do úvahy len u poskytovateľov psychiatrickej starostlivosti a poskytovateľov klinickej psychológie – aj to len v prípade ak by sprístupnenie zdravotnej dokumentácie negatívne ovplyvnilo liecˇbu takéhoto pacienta. Ak by mal pacient dojem, že poskytovateľ svoje oprávnenie zneužíva a neoprávnene mu odopiera vstup do zdravotnej dokumentácie, môže voči nemu podať žalobu na súd.

Milosrdná lož – čo na záver?

Ak sa na milosrdnú lož pozeráme len očami právnika je odpoveď jasná. Pacient má právo na úplné informácie. Pacient má mať priestor na základe úplných informácii usporiadať svoj život – možno sa pomeriť v rámci rozhádanej rodiny, možno naložiť nejako so svojím majetkom. Všetky tieto aspekty totiž lekár odopretím kompletnej informácie v podstate ovplyvňuje a možno tým znemožní pacientovi urobiť posledné “upratovanie vzťahov” v jeho živote. Akokoľvek dobrý úmysel nedáva lekárovi kompetenciu obmedziť pacientovi prístup k plnej pravde.

Výzvou je, ako citlivo trpkú pravdu pacientovi poskytnúť.. Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti by mal zabezpečiť, aby v odboroch, kde sa vyskytujú ťažké diagnózy, bol vytvorený priestor pre vzdelávanie a podporu zdravotníckych pracovníkov, aby boli schopní správne a citlivo s pacientom komunikovať.

Posledná vec – tak ako má pacient právo na plné informácie, má právo na to, aby sa o svojom zdravotnom stave nedozvedel nič. Znie to možno absurdne, ale ak pacient požiada lekára aby mu nič nehovoril, aj takéto želanie je lekár povinný rešpektovať. Pozor! Lekár by nemal zabudnúť na to, aby mu pacient svoje želanie byť “neinformovaným” potvrdil aj písomne.

V uzamknutej časti sa dozviete viac o tom, čo a či vôbec môže zdravotnícky pracovník povedať rodinným príslušníkom pacienta, a či tak môže urobiť bez súhlasu pacienta.