O zodpovednosti všeobecne

Právna zodpovednosť, t.j. povinnosť znášať následky resp. dôsledky za to, že sme nekonali v súlade so zákonom môže mať pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti mnoho tvárí.

Na to, aby sme vôbec mohli o zodpovednosti uvažovať, je potrebné naplnenie určitých predpokladov pre jej vznik. Týmito predpokladmi sú:

• protiprávne konanie/opomenutie (nekonanie) – konanie v rozpore s povinnosťami zdravotníckeho pracovníka,
• nepriaznivý následok (napr. v podobe vzniku škody na zdraví, smrti, škody na majetku...),
• príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody (nepriaznivého následku),
• zavinenie (v podobe buď úmyslu – priameho a nepriameho alebo nedbanlivosti – vedomej a nevedomej), pričom táto podmienka sa vyžaduje iba pri subjektívnej zodpovednosti, o ktorej si povieme nižšie.

O druhoch zodpovednosti

Podľa oblasti práva rozoznávame zodpovednosť občianskoprávnu, trestnoprávnu, pracovnoprávnu, administratívnoprávnu (správnu), disciplinárnu ale aj zmluvnú zodpovednosť. Pri prvej spomenutej a zároveň obsahovo najširšej, t.j. občianskoprávnej zodpovednosti ostaneme. Keď si ju „rozoberieme na malé“, tak zistíme, že sa ešte delí na dva druhy –objektívnu a subjektívnu občianskoprávnu zodpovednosť.

Aká je subjektívna zodpovednosť?

Základným rozlišovacím znakom, ktorý oddeľuje subjektívnu zodpovednosť od tej objektívnej, je predpoklad zavinenia. Zavinenie je pri subjektívnej zodpovednosti „povinnou jazdou“. Dokonca sa zavinenie poskytovateľa zdravotnej starostlivosti predpokladá (tzv. prezumpcia zavinenia), čo pre poskytovateľa zdravotnej starostlivosti znamená, že musí dokázať, že ujmu, ktorá vznikla, nezavinil. Pacient teda dôkazné bremeno dokázania zavinenia poskytovateľa zdravotnej starostlivosti v tomto prípade nenesie.

Prezumpcia (predpoklad) zavinenia sa netýka všetkých foriem zavinenia (t.j. priameho/nepriameho úmyslu a vedomej/nevedomej nedbanlivosti). Vzťahuje sa iba na prípad nevedomej nedbanlivosti, teda konania, kedy subjekt – poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nevedel, že svojím konaním môže spôsobiť škodu, avšak vzhľadom a okolnosti a osobné pomery o tom vedieť mal a mohol. Úmysel sa bez ohľadu na jeho formu predpokladá vždy.

Na úspešné uplatnenie subjektívnej zodpovednosti musí poškodený dokázať, že škodca porušil právnu povinnosť (konal protiprávne), že mu bola spôsobená škoda (škodlivý následok), že tu je príčinná súvislosť medzi spôsobenou škodou a protiprávnym konaním poskytovateľa zdravotnej starostlivosti.

Pri subjektívnej zodpovednosti bude za škodu zodpovedať nie konkrétny zdravotnícky pracovník, ale vždy poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, t.j. pacient si môže uplatňovať náhradu škody voči konkrétnemu zdravotníckemu zariadeniu (nemocnici, ambulancii, zariadení jednodňovej zdravotnej starostlivosti, poliklinike....).

Aká je objektívna zodpovednosť?

Ako z vyššie uvedeného vyplýva, na vyvodenie objektívnej zodpovednosti sa nevyžaduje existencia zavinenia. To v preklade znamená, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti bude zodpovedať za škodu aj v tom prípade, kedy ju nezavinil svojím protiprávnym konaním. Občiansky zákonník pozná viacero typov (skutkových podstát) objektívnej zodpovednosti, ktorými sú:

• zodpovednosť za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe použitého prístroja alebo inej veci (napr. nástroja použitého pri operácii, inštrumentu, podaného liečiva) – tejto zodpovednosti sa nemôže za žiadnej okolnosti zbaviť!
• zodpovednosť za škodu spôsobenú na vnesených alebo odložených veciach (napr. v čakárni) – tejto zodpovednosti sa poskytovateľ zdravotnej starostlivosti môže zbaviť, ak preukáže, že ku škode by došlo aj inak.

Čo ak sa poškodený „podieľal“ na vzniku škody?

Nie vždy je všetko čierne a biele – to platí aj pri zodpovednosti pri zdravotnej starostlivosti. Niekedy ku spôsobenej škode pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti  „prispeje“ aj pacient svojím (ne)konaním (napr. že nedodrží stanovený liečebný režim, nepríde na kontrolu k lekárovi, nepodstúpi potrebné vyšetrenia a pod.).  Ak vtedy dôjde ku vzniku nejakej škody, bude sa skúmať, do akej miery pacient spoluzavinil vznik tejto škody. Ak sa zistí, že za vznik škody si „môže sám“, bude ju aj sám znášať a z toho titulu mu právo na náhradu škody nevznikne. Ak sa podieľal na vzniku škody, bude poškodený zodpovedať za škodu do takej miery, do akej ju spôsobil, a teda nebude mať nárok na úplnú náhradu škody.