Motívom pacienta pre jeho vstup do zmluvného vzťahu s poskytovateľom je jeho záujem na zachovaní hodnoty – zdravia. Bezprostredným dôvodom môže byť choroba (záujem na vyliečení), ale aj prevencia (záujem vyhnúť sa zhoršeniu zdravia), či záujem na vylepšení určitých telesných znakov pacienta (plastická chirurgia – výkony neliečebnej povahy, skrášľovacie zákroky a podobne).

Je možno klasický model vzťahu spotrebiteľ – predajca možné automaticky použiť na vzťah pacient – poskytovateľ zdravotnej starostlivosti? Má poskytovateľ povinnosť vyhovieť všetkým požiadavkám pacienta, má povinnosť „uspokojiť“ jeho dopyt? Má povinnosť poskytnúť mu taký druh zdravotného výkonu, o ktorý ho pacient žiada?

Čo poskytovateľ zdravotnej starostlivosti poskytuje?

Určujúcim kritériom, ktoré ovplyvňuje zodpovedanie položených otázok je povaha služby, ktorú poskytovateľ zdravotnej starostlivosti poskytuje.

Medzi najznámejšie princípy medicíny môžeme zaradiť zásadu „primus non nocere“ (záväzok lekára nepoškodiť pacienta), „salus aegroti suprema lex“ (dobro/zdravie pacienta je najvyšším zákonom), či mierne kontradiktórnu zásadu (voči práve spomenutej druhej zásade) – „voluntas aegroti suprema lex“ (vôľa pacienta je najvyšším zákonom). Tieto zásady môžeme označiť za princípy, ktorými sa poskytovanie zdravotnej starostlivosti musí riadiť. Zjednocujúcim výkladom týchto princípov dospejeme k záveru, že hlavným cieľom (dokonca povinnosťou) poskytovateľa je dosiahnutie najvyššieho dobra pre pacienta, pričom jeho postup podlieha súhlasu pacienta (je limitovaný vôľou pacienta) a nemôže nad mieru prijateľnú a potrebnú narúšať osobnostné práva pacienta.

Pacient môže samozrejme tvrdiť, že jedinou osobou, ktorá vie rozoznať, čo je v jeho záujme, je on samotný. Kto je teda tou autoritou, ktorá má „oprávnenie na nachádzanie“ najlepšieho záujmu pacienta? Myslím si, že je nevyhnutné rozlišovať medzi dvoma kategóriami „dobra“ – dobro v jeho objektívnej forme, a dobro v jeho subjektívnej forme.

Objektívnym dobrom pre pacienta je určenie správnej diagnózy, naordinovanie správnej liečby a správne poskytnutie všetkých zdravotných výkonov smerujúcich k navráteniu zdravia. Z uvedeného vyplýva, že k záveru o tom čo je pre pacienta objektívne dobré musí predchádzať odborne náročná činnosť, ktorú je schopná realizovať len osoba, ktorá má potrebné vedomosti, prehľad a v najlepšom prípade aj potrebné skúsenosti. Takýmto subjektom je osoba s potrebným zdravotníckym vzdelaním, najčastejšie lekár. Osoba, ktorá tieto schopnosti a skúsenosti nemá sa bude len ťažko (ak vôbec) vedieť vyjadriť k otázke čo pacientovi je a ako sa jeho zdravotný stav dá riešiť. Rovnako dôležitým prvkom je existencia povinnosti dosiahnuť objektívne dobro správnymi prostriedkami a dodržať správny postup.

Subjektívne dobro je spôsobilý posúdiť sám pacient – „dobrom“ v jeho ponímaní môže byť paradoxne aj taký stav, ktorý je s objektívnym dobrom v absolútnom rozpore. Aký je vzťah medzi objektívnym dobrom (lekár) a subjektívnym dobrom (pacient)? Prioritu má podľa môjho názoru realizácia objektívneho dobra, tá je však možná len do miery, od ktorej ju začne limitovať subjektívne dobro. Teda lekár na základe zistenej diagnózy navrhne pacientovi terapiu (dosahovanie objektívneho dobra), no jej poskytnutie je závislé od súhlasu pacienta. Ak pacient súhlas nedá, lekár nie je oprávnený zdravotnú starostlivosť poskytnúť (tu sa ukazuje limitácia rozhodnutia lekára subjektívnym dobrom – vôľou pacienta, ktorým disponuje so svojou integritou).

Ak sa viac zamyslíme nad komunikačným tokom, v ktorom sa „nachádzanie“ a „presadzovanie“ pacientovho dobra realizuje zistíme, že je to smer od lekára k pacientovi. Uvedené podľa môjho názoru implikuje dôležitý následok – zákon ukladá poskytovateľovi explicitne povinnosť realizovať všetko preto, aby docielil realizáciu objektívneho dobra, no neukladá mu povinnosť aktívne vyhovieť predstavám a požiadavkám pacienta k vykonaniu nejakého zdravotného výkonu (teda k realizácii jeho subjektívne určeného dobra) – pokiaľ tieto požiadavky nie sú v súlade s tým, čo medicínska veda označuje za postup lege artis.

Z uvedeného vyplýva ďalšia podmienka nachádzania a dosahovania objektívneho dobra. Nestačí ak je splnená podmienka subjektu (zdravotnícky pracovník), zároveň musia byť na jeho dosiahnutie použité správne prostriedky, musia byť zvolené uznávané postupy – zdravotná starostlivosť musí byť poskytnutá správne, teda lege artis.