Slovenské zákonodarstvo vychádza z  viacerých medzinárodných dohovorov, najmä zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorú prijalo Valné zhromaždenie OSN 10. decembra 1948 a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd prijatého na pôde Rady Európy, ako aj z medzinárodných dokumentov zakotvujúcich konkrétne práva v oblasti zdravotníctva a medicíny. Medzi najvýznamnejšie patrí Dohovor o ľudských právach a biomedicíne a Európska charta práv pacienta.

V legislatíve Slovenskej republiky sú práva pacientov spomínané vo viacerých zákonoch, ktoré konkretizujú základné práva garantované Ústavou Slovenskej republiky z 1. Septembra 1992.  Lex generalis v tejto oblasti je zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“). Implicitne možno práva pacientov vyvodiť i zo zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o poskytovateľoch“), ktorý vymedzuje povinnosti poskytovateľov a zdravotníckych pracovníkov. Nakoľko orientácia v množstve právnych predpisov nie je jednoduchá, pracovná skupina pri Ministerstve zdravotníctva SR na prelome rokov 2000/2001 vypracovala Chartu práv pacienta v Slovenskej republike. Charta má dve časti. Prvú – všeobecnú, ktorá hovorí o východiskách a všeobecných ľudských právach. Druhá časť charty je veľmi konkrétna a týka sa priamo práv pacientov. Obsahuje články o všeobecných právach pacientov, o práve na informácie, o podmienkach súhlasu pacienta, o dôvernosti zdravotných informácií, o starostlivosti o nevyliečiteľne chorých a umierajúcich.

1) Nakoľko je Charta práv pacienta záväzná a čo je kľúčovým dokumentom pacientských práv? A máme niekde upravená aj práva zdravotníckych pracovníkov?