Druhy etiky v zdravotníctve sa odlišujú cieľovým zameraním. Zaradzuje sa sem medicínska etika, ktorá poskytuje východiská pre všeobecne mravné hodnoty pracovníkov pracujúcich v zdravotníctve, lekárska etika vymedzujúca oblasť riešenia mravných problémov medzi lekárom a pacientom a na druhej strane, ošetrovateľská etika riešiaca, okrem iného vzťahy, medzi zdravotníckymi pracovníkmi navzájom.

Podľa Etického kódexu zdravotníckeho pracovníka obsiahnutého v Prílohe č. 4 zákona o poskytovateľoch sú zdravotnícki pracovníci, ktorí súčasne alebo následne vyšetrujú, liečia alebo ošetrujú toho istého pacienta, povinní vzájomne spolupracovať. Lekár síce nie je povinný vykonať všetky zdravotné úkony, ktoré mu odporučí iný zdravotnícky pracovník, je však povinný toto odporúčanie zvážiť ako jednu z alternatív a odborne, v súčinnosti so zásadami lekárskej etiky, spolu s povinnosťou informovať pacienta o zamýšľanom postupe, určiť najsprávnejší spôsob liečby. Pacient by zasa mal lekára požiadať o zaznamenanie svojej požiadavky do zdravotnej dokumentácie, tento záznam podpísať, ideálne za účasti zdravotnej sestry, ktorá ho taktiež, ako svedok, potvrdí svojim podpisom.

Ak zhrniem všetky rozoberané aspekty vzťahu lekár – pacient, možno dospieť k záveru, že v tomto vzťahu sa nachádza viacero dimenzií: dimenzia odborného vzťahu (lekár ako „odborník“), potom právna a nakoniec aj etická dimenzia. Nachádza sa tu však aj cesta od princípu „salus aegroti suprema lex“ (dobro pacienta je najvyšším zákonom) ku princípu „voluntas aegroti suprema lex“ (vôľa pacienta je najvyšším zákonom), teda cesta od paternalizmu k autonómii pacienta. Je lekár z pohľadu etických povinností povinný urobiť všetko čo od neho pacient požaduje?