Kto nás ošetrí?
Podľa zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti (ďalej ako „zákon o zdravotnej starostlivosti) poskytovanie ambulantnej pohotovostnej služby zabezpečuje organizátor prostredníctvom určitých „druhov“ lekárov. Týchto lekárov rozdeľuje podľa toho, či sa jedná o poskytovanie ambulantnej pohotovostnej služby dospelým alebo deťom. Deťom sa bude venovať lekár s profesijným titulom pediater, t.j. všeobecný lekár pre deti a dorast.
Dospelí pacienti sa stretnú s väčším spektrom lekárov. Samozrejme najčastejšie to bude všeobecný lekár pre dospelých (ľudovo nazývaný aj „obvodný lekár“), alebo lekár špecializujúci sa na vnútorné lekárstvo – internista.
Novela zákona o zdravotnej starostlivosti č. 192/2018 Z.z. týchto lekárov rozšírila a do zoznamu lekárov poskytujúcich ambulantnú pohotovostnú službu pridala aj lekárov zaradených do špecializačného (atestačného) štúdia v internistických špecializačných odboroch za podmienky, že tento lekár „má za sebou“ minimálne 3-ročnú prax v zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti (nemocnici).
Internistické špecializačné odbory
Interné (vnútorné) lekárstvo tvorí jednotnú sústavu so špecializačnými odbormi, s ktorými má spoločný základ a spoločný kmeň špecializačného štúdia. Ide o špecializačné odbory ako:
- angiológia,
- diabetológia, poruchy látkovej premeny a výživy,
- endokrinológia,
- gastroenterológia,
- geriatria,
- hematológia a transfuziológia,
- hepatológia,
- infektológia,
- kardiológia,
- klinická biochémia,
- klinická imunológia a alergológia,
- klinická onkológia,
- nefrológia, pneumológia a ftizeológia,
- pracovné lekárstvo,
- reumatológia,
- tropická medicína,
- všeobecné lekárstvo a ďalšie.
Znamená to, že lekár, ktorý úspešne absolvoval doktorské štúdium na lekárskej fakulte, a v štúdiu pokračuje vo forme špecializačného štúdia (po starom „atestácia“) napr. v odbore kardiológia či gastroenterológia, pričom minimálne tri roky pracuje v zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti, môže poskytovať zdravotnú starostlivosť v rámci ambulantnej pohotovostnej služby, ak ho tým „poverí“ organizátor.
V tomto smere ide o novinku, keď doteraz nemohol lekár ešte len získavajúci špecializáciu slúžiť na pohotovosti. Týmto poľavením z kritérií chce Ministerstvo zdravotníctva nájsť nové kapacity na pohotovosti, keďže doposiaľ je zrejmé, že sa lekári do služieb na pohotovosti nehrnuli a organizátori pohotovostí mali problém v niektorých mestách naplniť ich počet (potom musel situáciu sanovať rozpisom samosprávny kraj). Do novely mohli slúžiť na pohotovosti len atestovaní lekári. Či táto novinka v poľavení z odbornosti splní účel doplnenia kapacít o nových mladých lekárov, je otázna. Rovnako ostáva veriť, že toto riešenie nezníži kvalitu poskytovania zdravotnej starostlivosti na pohotovosti pre dospelých.
Pri VÚC je iný právny problém
Zákon hovorí, že ak organizátor nezabezpečí služby na pohotovosti, potom vstupuje do toho VÚC a ten rozpisom určí poskytovateľa, ktorý musí pohotovosť zabezpečiť. Zákon hovorí, že VÚC určí poskytovateľa, nie lekára. Poskytovateľ musí byť poskytovateľom všeobecnej starostlivosti pre dospelých – teda tzv. všeobecný lekár/“obvoďák“. V ďalšom ods. 11 § 8a zákon hovorí už o poskytovateľoch, ktorí sú určení v rozpise VÚC, že títo majú zabezpečiť službu prostredníctvom lekára vzdelaním rovnakým ako ho môže zabezpečiť organizátor.
Tu je však problém, pretože poskytovateľ poskytujúci všeobecnú zdravotnú starostlivosť je najčastejšie s.r.o., ktorá zamestnáva všeobecného lekára. Inak povedané, všeobecní lekári najčastejšie prevádzkujú svoju ambulanciu ako s.r.očka, kde sú oni zamestnaní, resp. odbornými zástupcami. To v konečnom dôsledku znamená, že ak im VÚC prikáže nastúpiť do služby, fyzicky do nej nenastúpi s.r.o. (právnická osoba) ale osoba všeobecného lekára – zamestnanca s.r.o. Preto sa v tomto smere akoby vylučuje to, že by v prípade rozpisu služieb VÚC mohol slúžiť lekár bez špecializácie, nakoľko taký prakticky zrejme nikde nepracuje v ambulancii všeobecného lekára.
Záverom možno zhrnúť, že v prípade rozpisov VÚC, bude akoby vyššia úroveň zabezpečenia pohotovostí, lebo do nej nastúpia len „atestovaní“ lekári. Neatestovaní lekári, ako bolo uvedené vyššie, fakticky môžu slúžiť len vtedy, ak sa sami dobrovoľne (motivovaní zárobkom) dohodnú s organizátorom pohotovostí.
Zákon v tejto drobnej otázke hovorí niečo, čo však prax zrejme nikdy nebude môcť naplniť.
Viac o (ne)povinnosti lekára „slúžiť“, o organizátorovi a o tom, akú odmenu slúžiaci lekár dostane za výkon ambulantnej pohotovostnej služby sa dočítate tu:
Dobrovoľníctvo verzus nevoľníctvo – postavenie lekárov pri ambulantnej pohotovostnej službe