Lekári sa domáhajú svojho ústavného práva: „čo nie je zakázané je dovolené“, zákonodarcovia dávajú od tohto problému ruky preč a do tohto sporu vstúpil aj prezident Slovenskej republiky svojím podaním na ústavný súd. Podľa neho môže byť časť novelizovanej právnej úpravy dokonca v rozpore s garanciou Slovenskej republiky ako právneho štátu, v rozpore s právom na ochranu zdravia, a teda v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.

V podanom návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov s Ústavou Slovenskej republiky zo dňa 21.9.2015 prezident uvádza: „... právna norma nesmie umožňovať taký výklad a aplikáciu, ktoré nie sú obmedzene´ jasným a predvi´datelˇny´m spo^sobom, napri´klad tak, zˇe zákon (napadnute´ ustanovenie § 3 ods. 4 zákona cˇ. 577/2004 Z.z. v znení zákona cˇ. 53/2015 Z.z.) vytvorí priestor na takmer neobmedzene´ vyberanie rozličných úhrad od pacientov.“

Predmetom konania je teda ustanovenie, ktoré zakotvuje to, čo sa považuje za súčasť zdravotného výkonu (a. objednanie poistenca na vyšetrenie vrátane objednania na konkrétny čas, b. vypísanie lekárskeho predpisu alebo vypísanie lekárskeho poukazu, c. vypísanie odporúčania na poskytnutie špecializovanej ambulantnej starostlivosti alebo vypísanie odporúčania na poskytnutie ústavnej starostlivosti, d. vypísanie návrhu na kúpeľnú liečbu, e. potvrdenie o návšteve lekára alebo potvrdenie o návšteve iného zdravotníckeho pracovníka). Prezident to považuje za nejasné a nezrozumiteľné ustanovenie zákona, ktoré pripu´sˇtˇa zneužitie a namieta nasledovné:

„po prvé, negatívne vymedzenie úkonov umožňuje poskytovateľom zdravotnej starostlivosti lˇubovolˇny´m spôsobom určovať a spoplatňovať dˇalsˇie úkony, ktoré sa pravidelne vyskytujú pri poskytovaní zdravotných výkonov; tu sa v celom rozsahu môže pre poskytovateľov zdravotnej starostlivosti uplatniťˇ cˇl. 2 ods. 3 ústavy, podľa ktorého každý môže konať, cˇo nie je zákonom zakázane´;

po druhé, ta´to možnosť môže viestˇ k vytvoreniu reálnych prekážok v prístupe ku zdravotnej starostlivosti, ktoré budú spocˇi´vatˇ v ekonomickom a sociálnom zaťažení pacientov.“

Rozpor vidí prezident aj s čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý garantuje právo občanov na bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Zákonodarca totiž presne nedefinoval a taxatívne neohraničil služby a úkony súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, za ktoré môže poskytovateľˇ požadovať úhradu. Súčasťou podania je aj návrh na pozastavenie účinnosti § 3 ods. 4 zákona cˇ. 577/2004 Z. z. do rozhodnutia Ústavného súdu vo veci samej.

V tejto súvislosti je možné uviesť, že podanie prezidenta je logickým vyústením situácie, ktorá je dôsledkom absencie detailnej právnej úpravy financovania zdravotníctva. Ukazuje sa, že predošlá právna úprava vyvolávala menej polemík ako dnešný právny stav, ktorý vyvoláva dokonca ústavnoprávne otázniky. Podanie prezidenta Slovenskej republiky považujeme z pohľadu právnej argumentácie za racionálne podložené a nález ústavného súdu, spolu so všetkými pacientami a zdravotníkmi, v napätí očakávame. Ako negatívny jav hodnotíme to, že otázky poskytovania zdravotnej starostlivosti, ktoré sa stali prostriedkom politického boja čaká zbytočná právna procedúra a pacient je v tejto situácii rukojemníkom.