mediPRÁVNIK chráni už 1887 ambulancií a lekární.

Môžeme odmietnuť transfúziu krvi a resuscitáciu?

Martin Spišák   |   1.3.2018

Väčšina chorých pacientov urobí všetko pre to, aby boli zdraví a aby sa ich život predĺžil o čo najviac rokov. No nájdu sa aj takí, ktorí sú ochotní „obetovať“ doslova život za svoje presvedčenie. Toto presvedčenie môže prameniť napríklad z náboženstva (napr. Jehovovi svedkovia), alebo z toho, že sa viac už nechcú trápiť so svojou nevyliečiteľnou chorobou a preto odmietajú resuscitáciu či transfúziu krvi. Ako sa na takéto odmietanie život zachraňujúcich výkonov pozerá právo?

Má pacient právo odmietnutia?

Zákon o zdravotnej starostlivosti (zákon č. 576/2004 Z.z.) vo svojich ustanoveniach výslovne spomína právo pacienta na odmietnutie poskytnutia zdravotnej starostlivosti tým, že neudelí informovaný súhlas. Iba vo výslovne určených prípadoch sa môže zdravotná starostlivosť poskytovať aj bez udelenia pacientovho súhlasu. Ide o nasledujúce situácie:

  1. poskytnutie neodkladnej zdravotnej starostlivosti, ak nemožno súhlas získať včas, ale možno ho predpokladať,
  2. ochranné liečenie uložené súdom,
  3. poskytnutie ústavnej starostlivosti, ak ide o osobu, ktorá šíri prenosnú chorobu, ktorá závažným spôsobom ohrozuje jej okolie,
  4. ambulantná starostlivosť alebo ústavná starostlivosť, ak ide o osobu, ktorá v dôsledku duševnej choroby alebo s príznakmi duševnej poruchy ohrozuje seba alebo svoje okolie, alebo ak hrozí vážne zhoršenie jej zdravotného stavu.

Pacient môže odmietnuť poskytnutie zdravotnej starostlivosti z rôznych dôvodov – nedôvera v lekára alebo zvolený lekársky postup, strach, túžba vyliečiť sa za pomoci „alternatívnych“ spôsobov, či už spomínané náboženské presvedčenie. My sa zameriame na odmietnutie transfúzie, ktoré sa vyslovene prieči viere Svedkov Jehovových, a na odmietnutie resuscitácie, ktoré je využívané hlavne v Amerike.

Možno odmietnuť transfúziu krvi a resuscitáciu?

Každý pacient má právo na neudelenie informovaného súhlasu s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, teda právo, ktoré je súčasťou tzv. práva na súkromie každého z nás. Naproti tomu „stoja“ zdravotnícki pracovníci, ktorí sú povinní poskytnúť bez meškania zdravotnú starostlivosť každej osobe, ak by bez takejto pomoci bol ohrozený jej život alebo zdravie – teda aj transfúziu alebo resuscitáciu. Ako možno vidieť, sú situácie, kedy sa tieto dve práva dostanú do stretu na „bojovom poli“. Kto v takom prípade zvíťazí? Právo na súkromie, alebo povinnosť zachrániť ľudský život? Lekár je povinný konať v súlade s Hippokratovou prísahou, a to aj s vedomím, že si to pacient neželá. Záujem na zachovaní života má totiž v takýchto prípadoch prednosť.

Pozor na trestné stíhanie!

Zdravotnícky pracovník by si mal dať pozor na ustanovenie § 177 ods. 2 Trestného zákona, ktorý obsahuje trestný čin „neposkytnutia pomoci“, ktorý hovorí, že: „Kto osobe, ktorá je v nebezpečenstve smrti alebo javí príznaky ťažkej ujmy na zdraví, neposkytne potrebnú pomoc, hoci je podľa povahy svojho zamestnania povinný takú pomoc poskytnúť, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.“. To môže byť strašiakom hlavne v tom kontexte, že v prípade, ak dôjde k odsúdeniu zdravotníckeho pracovníka, zdravotnícky pracovník prestáva byť bezúhonným. Bezúhonnosť je jednou z esenciálnych podmienok na výkon zdravotníckeho povolania, o ktorú ak zdravotník príde, nemôže ďalej vykonávať svoje povolanie.

Rozhodnutie zákonného zástupcu

Plnoletí pacienti môžu rozhodovať o spôsobe liečby sami. Inak to je pri pacientoch, ktorý nemajú plnú spôsobilosť na právne úkony alebo pri maloletých pacientoch (deťoch). Za takéto osoby rozhoduje zákonný zástupca, ktorým nemusí byť len rodič, ale i opatrovník, poručník a pod. Ak nastane situácia, kedy informovaný súhlas v prospech nespôsobilej osoby odmietne zákonný zástupca udeliť, poskytovateľ zdravotnej starostlivosti má právo obrátiť sa na súd, aby súd nahradil súhlas zákonného zástupcu rozhodnutím súdu (okresný súd, v obvode ktorého sa nachádza zdravotnícke zariadenie poskytovateľa).

Do rozhodnutia súdu možno vykonávať iba také výkony, ktoré sú nevyhnutné na záchranu života osoby – napríklad dieťaťu je potrebné podať transfúziu krvi, ale jeho rodičia to kvôli náboženskému presvedčeniu odmietnu, nedajú súhlas. Lekár má aj napriek tomu právo aj povinnosť mu túto transfúziu podať.

Neodkladná zdravotná starostlivosť

Vyššie sme si uviedli 4 prípady, kedy je možné poskytnúť zdravotnú starostlivosť bez informovaného súhlasu. Jedným z týchto prípadov je neodkladná zdravotná starostlivosť, pričom je potrebné aj splnenie druhej podmienky – predpoklad, že pacient by s takouto starostlivosťou súhlasil. Práve táto druhá podmienka má tendenciu spôsobovať v praxi problémy. Predpokladaný súhlas totiž nie je možné predpokladať, ak sa u pacienta napr. nájde písomné odmietnutie konkrétnych zdravotných výkonov (podanie transfúzie, resuscitácie...). Na druhej strane je potrebné zdôrazniť, že aj rozhodnutie pacienta vo vzťahu k výkonom, ktoré by za „normálnych okolností“ odmietol, by sa mohlo pri reálnom ohrození života a pri uvedomení si možnej smrti zmeniť.  No nemožno vylúčiť, že pacient, ktorému život zachránil zdravotný výkon ako transfúzia alebo resuscitácia, bude za to neskôr žalovať poskytovateľa zdravotnej starostlivosti kvôli zásahu do sféry osobnosti (práva na súkromie).

Na záver...

Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, ako aj zdravotnícki pracovníci majú výslovnú, zákonom stanovenú povinnosť poskytnúť bez meškania každej osobe neodkladnú zdravotnú starostlivosť, ak by bez takejto pomoci bol ohrozený jej život. Okrem toho pri porušení tejto povinnosti hrozí vyvodenie administratívnoprávnej zodpovednosti vo forme uloženia pokuty až do výšky 16 596 EUR), trestnoprávnej zodpovednosti (trestné stíhanie, možná strata bezúhonnosti v prípade odsúdenia za trestný čin), občianskoprávna zodpovednosť za škodu na zdraví a ďalšie.

(Počet prečítaní: 6888)