Čo je to eutanázia

„Kontrolované“ ukončenie života pacienta je zložitá etická, medicínska a právna téma. I keď pri vysvetľovaní toho, čo sa za eutanáziu má považovať rôzni odborníci volia rôzne postupy na jednom sa v zásade zhodneme.

Akonáhle hovoríme o eutanázii je potrebné uviesť:

• eutanázia ako pojem – pochádza z grécˇtiny a je zložený z dvoch slov: eu – dobre a thanatos – smrtˇ
• eutanáziu môžme rozdeliť na aktívnu eutanáziu a pasívnu eutanáziu (i keď práve označenie „pasívnej“ eutanázie nie je odborníkmi prijímané jednoznačne)
• toto rozdelenie má z pohľadu práva veľké dopady – rýdza forma aktívnej eutanázia (aktívna – priame konanie s účelom ukončiť život pacienta) sa podľa slovenského trestného zákona rovná spáchaniu trestného činu vraždy. Pasívna forma eutanázia nie je trestným konaním ale kedže sa týka rozhodovania pri konci života človeka stále vyvoláva otázky, ktoré sa v reálnom živote stávajú často nezvládnuteľnými.

Zaujímavé články o eutanázii je možné nájsť na viacerých portáloch:

Čo je to eutanázia? 

Áno eutanázii 

Nie eutanázii

Máme právo na smrť?

Môžme si ako pacienti určiť „ako“ chcem zomrieť? Nie, takéto právo nám slovenské zákony nepriznávajú. Môžme však rozhodnúť o tom, že neprijmeme zdravotnú starostlivosť, ktorá nám môže život zachrániť. V podstate môže byť následkom nášho rozhodnutia – ak ho lekári rešpektujú – aj naša smrť.

Akokoľvek zvláštne to znie, lekár je v prípade spôsobilého pacienta (v zásade nad 18 rokov) povinný rešpektovať jeho názor na ponúknutú starostlivosť. Ak ju odmietam nemá povinnosť mi ju poskytnúť.

V praxi to však pre lekárov znamená čeliť obrovskému tlaku a otázkam: „Naozaj mám rešpektovať vôľu pacienta? Čo ak v dôsledku mojej nečinnosti zomrie? Budem za to zodpovedať?“ Rešpektovanie vôle pacienta a jeho neliečenie v dôsledku čoho pacient zomrie je v podstate práve onou „pasívnou eutanáziou“.

Predbežné usmernenia – alebo ako rozhodovať v prípade, že rozhodovať už nevieme

Kľúčové situácie, keď ide o život sú však charakteristické tým, že keď sa dejú, tak človek o sebe rozhodovať už nevie – napr. je v bezvedomí, kóme a podobne. Môžme sa na takéto situácie nejako vopred pripraviť? Pomoc nám ponúka Čl. 9 Dohovoru o biomedicíne, ktorý upravuje takzvané „Predbežné usmernenie“. Jednoducho povedané, tento dohovor zaväzuje lekára, aby rešpektoval vôľu pacienta týkajúcu sa navrhovanej liečby aj v prípade ak svoj názor na liečbu pacient prejavil v minulosti – napr. vo forme písomného „zdravotníckeho testamentu“. Aké kritéria by takéto vyjadrenie malo spĺňať si povieme nižšie.

Zodpovednosť lekára

Všetko vyššie povedané znie síce pekne, ale naozaj lekár nemá podať transfúziu bez ktorej pacient zomrie ak u pacienta našiel „kartičku“, v ktorej pacient transfúziu odmietol? Alebo naozaj má rešpektovať písomný dokument (hoci s „osvedčeným podpisom“ pacienta), ktorý mu doniesla rodina pacienta?