Súd tvrdenie vlády, ktorým označila sťažnosť za actio popularis odmietol z dôvodu, že sťažovateľka bola v dobe podania sťažnosti tehotná a priala si rodiť doma. Súd je presvedčený došlo k porušeniu čl. 8 Dohovoru z titulu existujúcej napadnutej právnej úpravy (§ 101 nariadenia vlády). Podľa judikatúry súdu právo týkajúce sa rozhodnutí stať sa rodičom zahrňuje aj voľbu okolností narodenia dieťaťa, ktoré sú nesporne súčasťou súkromného života. Ďalej súd konštatuje, že sťažovateľke nebolo bránené v samotnom pôrode doma, ale právna úprava zjavne odradzuje zdravotníkov od poskytovania potrebnej pôrodnej asistencie. Ide teda o zásah do výkonu práva na rešpektovanie súkromného života budúcich matiek, medzi nimi aj sťažovateľky.

K otázke zákonnosti súd uviedol, že sa jedná nielen o súlad s vnútroštátnym právom, ale aj o kvalitatívne požiadavky na vnútroštátnu úpravu. Štát by mal právu na rešpektovanie súkromného života poskytovať ochranu tým, že zaistí dostupnosť a predvídateľnosť zákona tak, aby sa mu jednotlivci mohli prispôsobiť vo svojom konaní. K právu na slobodnú voľbu v otázke pôrodu dieťaťa patrí aj právna istota, že je to voľba zákonná a nehrozí za ňu postih. Zákon o zdravotnej starostlivosti uznáva právo pacienta slobodne sa rozhodovať o lekárskej starostlivosti, ktoré zahŕňa i právo odmietnuť určité zákroky. Paragraf 101 ods. 2 citovaného nariadenia vlády zdravotníkov v traktovanej súvislosti vystavuje hrozbe správneho postihu. Podľa súdu možno tieto ustanovenia považovať za protichodné, pokiaľ ide o pôrody doma, ktoré inak maďarské právne predpisy neupravujú. Keďže nie je sporné, že príslušné predpisy doposiaľ neboli prijaté, problematika domácich pôrodov je obklopená právnou neistotou, ktorá môže viesť ku svojvôli. Podľa súdu táto situácia nie je zlučiteľná s pojmom „predvídateľnosti“ a tak ani „zákonnosti“. Súd teda dospel k záveru, že došlo k porušeniu čl. 8 Dohovoru.

Sťažovateľka nepožadovala žiadnu náhradu z titulu ujmy, bola jej priznaná požadovaná náhrada nákladov konania pred súdom.

Súd rozhodol v pomere šesť hlasov k jednému. Súhlasné stanovisko sudcov dopĺňa tvrdenia obsiahnuté v rozsudku o bližšie odôvodnenie. Zastávajú názor, že právo na rešpektovanie súkromného života v otázkach rodičovstva vyžaduje aspoň minimálnu právnu reguláciu. Tvrdia, že v dnešnom sociálnom systéme sa len to, čo je právne regulované považuje za bezpečné a prijateľné. Sloboda voľby sama o sebe nestačí, lebo nastávajúca matka musí počas tehotenstva jednať s úradmi a ľuďmi, ktorých profesia podlieha regulácii. Nedostatočná právna istota vedie k strachu a utajovaniu, čo v danom kontexte môže mať fatálne následky (napr. neistota poskytnutia lekárskej starostlivosti pri komplikáciách počas domáceho pôrodu).

Nesúhlasné stanovisko jedného sudcu je založené na domnienke, že cieľom sťažnosti je návrh na prijatie novej právnej úpravy, čo označuje ako zámer na výsosť politický. Po druhé, sťažovateľka nedoložila, že by bola poškodená na svojich právach. Teda nárok sťažovateľky je podľa neho actio popularis, ktorého prijatie je v rozpore s Dohovorom. Podľa sudcu sťažovateľka v zásade nekonala sama za seba a vo vlastnom záujme.