Všeobecne o eutanázii

Eutanáziu chápeme ako úmyselné a dobrovoľné ukončenie života pacienta, ktorá sa vykonáva s pomocou inej osoby. Niektoré názory hovoria až o úmyselnom zabití, resp. vražde. K eutanázii môže dôjsť rôznymi spôsobmi a preto ju delíme na:

• pasívnu – úmyselné nevykonanie opatrení na predĺženie života – napr. rozhodnutie nepokračovať v podávaní potrebných liekov, odpojenie od kyslíka, neumožnenie transfúzie krvi a pod.
• aktívnu – priame úmyselné konanie za účelom ukončenia života pacienta – smrti. V rámci aktívnej eutanázie ešte rozlišujeme dva poddruhy:
  • priama aktívna eutanázia – podanie usmrcujúcej látky pacientovi inou osobou (napr. lekárom)
  • nepriama aktívna eutanázia – podávanie bolesť utišujúcich liekov (iba utíšenie bolestí) s dôsledkom rýchlejšieho „nástupu“ smrti.

Jej účelom je pokiaľ možno rýchlo ukončiť utrpenie človeka, ktorý sa potýka s ťažkou a bolestivou chorobou, zvyčajne neliečiteľnou. Najčastejšie ide o neskoré fázy závažných chorôb, keď je už moderná medicína bezradná a dá sa konštatovať len smrť alebo dlhotrvajúci stav (prežívanie), ktorý je menený alebo sa zhoršuje a je spojený s náročným udržiavaním pri živote, hlavne s nepohodlím pacienta. Ide už o také stavy, keď sa konkrétnej osobe zdá, že by bolo lepšie ukončiť svoj život ako ďalej trpieť. 

Čo je asistovaná samovražda?

V spojení s eutanáziou sa často spomína aj pojem asistovaná samovražda. Tieto pojmy však netreba zamieňať. Asistovaná samovražda je stav, keď osoba dostane rady, pomoc, jedy, prostriedky od „asistenta“, ktoré následne sám požije či vykoná alebo mu v ich požití nie je zabránené. Ďalším znakom, ktorým sa asistovaná samovražda líši od eutanázie je to, že „účastníkom“ eutanázie môže byť len nevyliečiteľne chorý pacient, pričom takéto obmedzenie pri asistovanej samovražde nie je – tu môže ísť o akéhokoľvek človeka, nie len pacienta. To isté platí na „druhej strane“ – eutanázie môže byť účastný spravidla lekár, a pri asistovanej samovražde ktokoľvek. Taktiež pri asistovanej samovražde chýba podmienka, aby osoba trpela nevyliečiteľným ochorením.

Majú Slováci právo na smrť?

Podľa Ústavy SR a aj medzinárodných dohovorov má každý právo na život a zároveň život je hodný ochrany už pred narodením. Žiadny súd na svete (však zatiaľ) nepotvrdil, že by bolo aj právo na smrť. Eutanázia je veľmi zvláštny úkon, ktorý na Slovensku (ešte) nie je právne upravený. Ak ale máme na mysli úmyselné ukončenie života, to je jednoznačne zakázané. Keďže eutanázia samotná nie je vyčlenená samostatne ako trestný čin, musíme ju zaradiť pod nejaký iný, ktorý už poznáme. V Trestnom zákone sú jej najbližšie:

• trestný čin „vraždy“,
• trestný čin „úkladnej vraždy“
• trestný čin „neposkytnutia pomoci“
• trestný čin „účasti na samovražde“ 

Vzhľadom na priamy úmysel lekára alebo iného zdravotníckeho personálu, je možné chápať aktívnu eutanáziu ako trestný čin vraždy alebo úkladnej vraždy. Vyvstáva ale otázka, či sa nebolo možné zbaviť viny za takého konanie na základe § 29 ods. 1 Trestného zákona, teda súhlasu poškodeného. Toto ustanovenie hovorí že „čin inak trestný nie je trestným činom, ak bol vykonaný so súhlasom poškodeného a nesmeruje proti jeho životu alebo zdraviu“. Keďže však konanie lekára poškodzuje život a zdravie pacienta, je jasné, že takýto súhlas by ho viny nezbavoval.

Možno teda konštatovať, že aktívna eutanázia je u nás zakázaná. Preto, ak by sa vykonala, bola by považovaná za porušenie zákona a zrejme by sa z tohto skutku vyvodzovala trestná zodpovednosť voči lekárovi alebo zdravotnému personálu. Niektoré krajiny však už eutanáziu, aj aktívnu či priamu povoľujú (Belgicko, Holandsko, Luxembursko). Vo Švajčiarsku je dokonca legálna asistovaná samovražda. Eutanázia sa najviac rozšírila v Holandsku a Belgicku. V Holandsku je už možná eutanázia, ktorá sa poskytuje ľuďom s vekom 75 rokov a vyššie, ktorí sú tzv. unavení životom. Nemusia byť pritom nevyliečiteľne chorí, postačuje, že chcú ukončiť svoj život. Belgicko zas odstránilo vekový limit pre deti, ktoré sú nevyliečiteľne choré alebo veľmi trpia (v Holandsku je limitom 12. rok života). Takéto dieťa tak môže o eutanáziu požiadať, podmienkou je schválenie žiadosti kolégiom odborníkov a vyhlásenie nenamietania rodičmi.

Kedy by mohla byť eutanázia súladná so zákonom?

Zaujímavé východisko poskytuje článok 15 odsek 1 Ústavy SR. Podľa neho „Nikto nesmie byť pozbavený života.“ Ďalej v odseku 3 ale stojí, „Podľa tohto článku nie je porušením práv, ak bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné.“ Teda, ak by bol prijatý zákon, ktorý by povoľoval (aktívnu) eutanáziu, táto by bola v súlade so zákonom a tak aj povolená. V súčasnosti je totiž takého konanie na území Slovenskej republiky chápané ako protiprávne.

Je to etické?

Pri eutanázii sa často hovorí o porušení dôstojnosti človeka a jeho práve na telesnú integritu (istý zásah do tela). Ide o to, či je eutanázia v súlade so zákonom a či je morálna a etická. Z tohto hľadiska je ukončenie života jasne nelegálne, nedôstojné a neetické. Čo však ak má pacient veľké bolesti a nemožno mu súčasnou medicínou nijako pomôcť? Čo ak si je sám vedomý celej situácie a jediné východisko vidí v ukončení svojho života? U niektorých ľudí ide o jasné dôvody toho, prečo by mala byť eutanázia povolená. Obzvlášť náročné sú prípady detských pacientov, keď si deti samotné žiadajú smrť. Nie je to bežné, ale už sa takéto prípady vyskytli hlavne v zahraničí. 

Nemožno opomenúť ani Etický kódex zdravotníckeho pracovníka. Ten výslovne označuje eutanáziu a asistovanú samovraždu (suicídium) ako neprípustné. Kódex obsahuje práva a povinnosti zdravotníckeho pracovníka, medzi ktorými spomenieme: „stavovskú povinnosťou zdravotníckeho pracovníka je profesionálna  starostlivosť o zdravie jednotlivca a spoločnosti v súlade so zásadami ľudskosti, v duchu úcty k ľudskému životu od jeho počiatku  až  do  konca s rešpektovaním dôstojnosti ľudského jedinca“. Etický kódex je pre všetkých zdravotníckych pracovníkov právne záväzný, čo potvrdzuje i zákon č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, ktorý ako jednu z povinností každého poskytovateľa uvádza povinnosť vykonávať svoje povolanie v súlade s Etickým kódexom. 

Ako by sa mal lekár zachovať?

Ak sa pacient rozhodne, že chce pasívnu eutanáziu, dostáva sa toto rozhodnutie do priameho konfliktu s povinnosťou lekára poskytnúť pacientovi zdravotnú starostlivosť, avšak iba neodkladnú starostlivosť. Ak pacient odmietne poskytovanú liečbu, na čo má právo podľa zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, vnútenie liečby zdravotníckym personálom by bolo možné chápať ako porušenie telesnej integrity. Pacient totiž má právo na informácie o svojom zdravotnom stave a taktiež má právo rozhodnúť sa, či dá súhlas na vykonanie stanovenej liečby alebo zdravotných výkonov.

Čo ak ale pacient nevie správne posúdiť situáciu v ktorej sa nachádza a ani následky svojich rozhodnutí? Čo ak trpí napríklad duševnou poruchou? V tomto prípade by bolo vhodné podať návrh na súd na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony. Zároveň bude takejto osobne ustanovený opatrovník. Tento opatrovník bude za pacienta rozhodovať o liečbe alebo aj iných úkonoch. Rozhodnutie o tom, že chce, aby bola na pacientovi vykonaná eutanázia, však nemožno považovať za rozhodnutie, ktoré je zákonné.

Lekár by samozrejme mal pacienta informovať o možnostiach liečby alebo iných postupoch, zadovážiť súhlas pacienta alebo opatrovníka a to písomne. Písomný súhlas nie je zákonom požadovaný (okrem výslovne určených prípadov), ale je vhodnou formou ochrany lekára pre prípad súdneho sporu alebo iných nedorozumení.

Môže ale nastať situácia, keď odmietnutie liečby bude znamenať smrť pacienta. Lekár sa tak môže cítiť zahnaný do kúta, keď vie, že by mal pomôcť, ale nie je mu to umožnené. Navyše, ak liečbu neposkytne a pacient skutočne zomrie, nebude to mať trestnoprávne následky?

V tomto prípade by bolo vhodné, aby pacient alebo jeho zákonný zástupca vydal vyhlásenie, prípadne sa lekár poistil a dal pacientovi podpísať takéto vyhlásenie, kde sa pacient zrieka zdravotnej starostlivosti, liečby a je si plne vedomý zdravotných následkov. Bohužiaľ, trestný zákon takéto vyhlásenie neberie ako niečo, čo by mohlo vyvrátiť jeho (spolu)vinu. Nie je preto jasné, ako by súd v tomto prípade rozhodol. Do stretu tu prichádza právo pacienta na ľudskú dôstojnosť,  ochranu súkromia, nedotknuteľnosť ľudskej osoby, právo na osobnú slobodu u pacienta a povinnosť lekára poskytnúť pacientovi nevyhnutnú zdravotnú starostlivosť. Táto nevyhnutnosť sa pri odmietaní liečby musí po čase prejaviť. Lekár by preto mal požadovať vyhlásenie pacienta s jeho overeným podpisom, kde uvedie, že si neželá napríklad oživovanie pre prípad, že u neho dôjde k mozgovej smrti. Môže taktiež konkretizovať konkrétne úkony, ktoré nemajú byť vykonané pre záchranu jeho života.

Odmietnutie zdravotnej starostlivosti = eutanázia?

Odmietnutie liečby je potrebné odlíšiť od eutanázie. Eutanáziu sme už charakterizovali na začiatku tohto článku. Odmietnutie liečby je právo pacienta, ktorý sám z vlastnej iniciatívy nesúhlasí s vykonaním liečby, ktorá má zlepšiť jeho zdravotný stav. Pacient tak aktívne nevykonáva kroky k samovražde, ale iba nesúhlasí a nevykonáva liečbu, ktorá mu je odporúčaná. Rovnako na odmietnutie liečby je podľa zákonné právo podľa § 6 odseku 1 zákona o zdravotnej starostlivosti, zatiaľ čo na (aktívnu) eutanáziu nie.

Z uvedeného teda možno vyvodiť záver, že Slovenská republika teda v právnej úprave prostredníctvom inštitútu informovaného súhlasu v podstate akceptuje realizáciu pasívnej formy eutanázie – vtedy, keď kompetentný pacient (t.j. plne spôsobilý pacient) odmietne liečbu. V takomto prípade rešpektovanie vôle pacienta zo strany zdravotníckeho personálu nenapĺňa znaky trestného konania. Žiaduce do budúcna by bolo aj vyslovené ustanovenie správnosti postupov v prípade odňatia či nezahájenia „márnej“ liečby.