Platná právna úprava vo vzťahu lekár – pacient poskytuje viac práv na strane pacienta. Ako príklad možno uviesť čl. 5 Dohovoru o ľudských právach a o biomedicíne, čl.  16 a 19 Ústavy SR a § 4 ods. 4 zákona o zdravotnej starostlivosti, ktoré garantujú právo fyzickej osoby rozhodovať o svojom zdraví a o tom, čo sa deje s jej telom. Na druhej strane, však zákon o zdravotnej starostlivosti nepriamo uvádza, kto má v tomto právnom vzťahu dominantné postavenie – podľa § 2 ods. 11 „Liečebný režim je životospráva osoby na podporu liečby, ktorú určuje ošetrujúci lekár.“ Ak by sme vychádzali len z tohto jediného ustanovenia, mohli by sme dospieť k záveru, že vzťah lekára a pacienta je založený na, v minulosti preferovanom, princípe lekárskeho paternalizmu, kedy názor pacienta nemá prakticky žiadnu váhu. V dnešnej, demokratickej dobe zaručujúcej slobodu prejavu a právo na informácie, by sa v praxi takýto princíp nemal resp. nemôže vyskytovať. Pacient musí poznať informácie týkajúce sa jeho zdravotného stavu, účelu, povahy, následkov a rizík poskytnutia zdravotnej starostlivosti, ako aj možnosť vyjadriť sa k navrhovaným postupom. 

Lekár sa zvyčajne snaží presvedčiť pacienta o tom, aby jeho odporúčania rešpektoval. Pacient má však právo navrhovanú liečbu odmietnuť, prípadne si zvoliť z viacerých ponúknutých alternatív. O odmietnutí odporúčania je potrebné spísať informovaný nesúhlas – reverz, ako dôkaz toho, že pacient mal pred učinením rozhodnutia všetky potrebné informácie, na základe ktorých bol schopný zvážiť všetky riziká a možné následky neprijatia zdravotnej starostlivosti. 

V praxi sa však môže vyskytnúť aj opačná situácia, kedy pacient sám navrhne lekárovi spôsob svojej liečby, ktorý pokladá za vhodný, prípadne ju navrhne iný zdravotnícky pracovník, ktorý ju ale sám nemôže vykonať. Pre lepšie pochopenie uvediem nasledovný modelový príklad.