Bezúhonnosť ako podmienka pre výkon zdravotníckeho povolania
V zákone o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti (578/2004 Z.z., § 31) sa píše, že osoba, ktorá chce vykonávať zdravotnícke povolanie musí spĺňať tieto podmienky:
- spôsobilosť na právne úkony v celom rozsahu,
- zdravotná spôsobilosť,
- odborná spôsobilosť,
- bezúhonnosť,
- registrácia v registri zdravotníckych pracovníkov.
Zamerajme sa na podmienku bezúhonnosti. Bezúhonnou sa na účely zákona o poskytovateľoch považuje osoba, ktorá nebola právoplatne odsúdená za trestné činy, ktoré špecifikuje zákon v § 38. Toto je prvá dôležitá skutočnosť. Jedine, ak sa zdravotnícky pracovník dopustí spáchania trestného činu, ktorý je definovaný v zákone o poskytovateľoch, bude mať problém s bezúhonnosťou. Samozrejme hovoríme len o kontexte na výkon zdravotníckeho povolania.
Ktoré trestné činy majú vplyv na stratu bezúhonnosti?
Zákon o poskytovateľoch do kôpky trestných činov zadeľuje trestné činy na základe ich závažnosti a na základe ich súvisu s výkonom zdravotníckeho povolania. “Kontraindikované” sú tieto trestné činy:
- obzvlášť závažné – pri ktorých je dolná hranica trestu odňatia slobody minimálne desať rokov,
- trestný čin proti ľudskej dôstojnosti, trestný čin v súvislosti s detskou pornografiou, trestný čin obchodovania s ľuďmi alebo trestný čin zverenia dietˇatˇa do moci iného,
- trestný čin prijímania úplatku, trestný čin podplácania alebo trestný čin nepriamej korupcie,
- úmyselný trestný čin spáchaný v súvislosti s výkonom zdravotníckeho povolania – pričom v tomto prípade sa neposudzuje druh ani výška trestu, ako ani samotná závažnosť. Kľúčovým momentom je súvis trestnej činnosti s výkonom zdravotníckeho povolania a úmysel zdravotníckeho pracovníka čin spáchať.
Ak by bol zdravotnícky pracovník právoplatne odsúdený za spáchanie trestného činu, ktorý sa nenachádza vo výpočte uvedenom vyššie, tak to nebude mať vplyv na jeho bezúhonnosť vyžadovanú zákonom o poskytovateľoch. Pokiaľ napríklad lekár spôsobí dopravnú nehodu s následkom na zdraví chodca a za tento čin bude uznaný vinným, tak by to nemalo nijako brániť výkonu jeho profesie. Ak by však úmyselne neposkytol potrebnú pomoc zranenému chodcovi, tak by v prípade odsúdenia za “neposkytnutie pomoci (§ 177 ods. 2 Trestného zákona)” bezúhonnosť stratil. Prečo? Lebo ako lekár bol povinný pomoc zranenému poskytnúť.
Vykonaním trestu to zďaleka nekončí…
Alebo lepšie povedané – nemusí skončit. Závisí to totiž od toho, aký trest bol lekárovi uložený.
Okrem trestu odňatia slobody sa všetky tresty zahladzujú ich vykonaním. Ak odsúdený vykoná napr. trest zákazu činnosti, alebo zaplatí peňažný trest, tak nadobúda opäť bezúhonnosť.
Iné je to pri treste odňatia slobody. Po vykonaní trestu odňatia slobody totiž Trestný zákon (§ 92 ods. 1) upravuje obdobie až po uplynutí ktorého, môže súd odsúdenie zahladiť:
- desať rokov, ak ide o odsúdenie na trest odňatia slobody prevyšujúci päť rokov,
- päť rokov, ak ide o odsúdenie na trest odňatia slobody prevyšujúci jeden rok,
- tri roky, ak ide o odsúdenie na trest odňatia slobody neprevyšujúci jeden rok.
Až po zahladení odsúdenia sa na osobu hľadí akoby nebola odsúdená, až vtedy sa stáva opäť bezúhonnou. Pri podmienečnom treste odňatia slobody získava odsúdený “status bezúhonnosti” osvedčením sa v skúšobnej dobe.
Uvediem príklad: Ak bol lekárovi uložený podmienečný trest odňatia slobody na jeden rok so skúšobnou dobou dva roky, tak po uplynutí dvoch rokov súd vysloví, že sa odsúdený osvedčil. To má dva následky – odsúdený nemusí nastúpiť na výkon trestu + opäť získava bezúhonnosť. Teda žiadna extra doba na zahladenie odsúdenia, ako je to pri nepodmienečnom treste odňatia slobody.
Čo nám teda hovorí kauza „Fischer“?
V prvom rade to, že pre výkon zdravotníckeho povolania musí byť človek bezúhonný. V druhom rade, že moment opätovného nadobudnutia bezúhonnosti nemusí byť totožný s momentom vykonania trestu, či jeho podmienečným odpustením. Z medializovaných informácií je možné usudzovať, že skúšobné doby, ktoré sa vzťahujú na tresty uložené pánu profesorovi Fischerovi ešte neuplynuli, teda nie je na neho možné hľadieť ako na bezúhonného… A lekár, sestra, či iný druh zdravotníckeho pracovníka nemôže vykonávať zdravotnícke povolanie, ak túto podmienku nespĺňa. Jednoducho povedané, trestná zodpovednosť pri výkone zdravotníckeho povolania vie vyvolať závažnejšie dôsledky, ako sa na prvý pohľad zdá.