Pravidlo Lex loci laboris

Súd v tomto smere konštatoval, že inštitút vyslania predstavuje výnimku z pravidla lex loci laboris, podľa ktorého sa poisťovacia povinnosť riadi právnymi predpismi toho štátu, na území ktorého je zárobková činnosť vykonávaná. Ide o bežný spôsob koordinácie sociálneho zabezpečenia medzi štátmi, ktorého zmysel je zachovať poistenie v mieste pôvodného výkonu práce. Vyslanie sa osvedčuje potvrdením vydaným ústredným orgánom v oblasti sociálneho zabezpečenia určeného príslušným ministerstvom. Preto podľa názoru NSS ČR orgány sociálneho zabezpečenia zmluvného štátu, kde vyslaný zamestnanec pracuje, majú len obmedzené možnosti spochybňovať osvedčenie o tom, že daný zamestnanec podlieha systému poistenia v domovskom štáte výkonu práce.

Čo ak nastanú pochybnosti?

V prípade sporu pri posudzovaní konkrétneho prípadu sa má predovšetkým uplatniť medzi stranami dohoda. Ak mal správny orgán  pochybnosti o skutkových zisteniach vyslania, mal osloviť príslušný partnerský úrad a snažiť sa o dohodu v tejto otázke. Inak je potrebné prezumovať správnosť osvedčenia o vyslaní, a to až do doby, kedy orgán, ktorý bol oprávnený osvedčenie vydať, svoje rozhodnutie nezmení alebo nezruší, a správny orgán v štáte výkonu práce je ním viazaný. Preskúmavaním správnosti osvedčenia vydaného orgánom druhej zmluvnej strany by sa totiž obchádzal cieľ zmluvy a vyššie spomenutý cieľ koordinácie sociálneho zabezpečenia pri dočasnom vyslaní zamestnanca na územie druhého zmluvného štátu. 

Čo ak sa zistí, že podmienky neboli splnené?

NSS ČR sa zároveň vyjadril, že ak by existovali preukázateľné a  naozaj silné indície o tom, že materiálne znaky v zmysle čl. 7 ods. 1 medzinárodnej zmluvy s Japonskom (upravujúcej sociálnoprávnu ochranu migrujúcich osôb, ktoré pracovali/budú pracovať v jednom alebo druhom zmluvnom štáte a získali/získajú tu poistenie) nie sú u konkrétnych pracovníkov naplnené, bol by správny orgán oprávnený sa touto skutočnosťou zaoberať a svoje zistenia následne oznámiť príslušnej inštitúcií domovského štátu zamestnanca a požadovať zrušenie alebo zneplatnenie vydaného potvrdenia o vyslaní. Nemôže však bez ďalšieho k predloženému potvrdeniu o vyslaní pracovníka vysielajúceho štátu neprihliadnuť a jednostranným úkonom založiť účastníctvo na českom systéme nemocenského a dôchodkového poistenia podľa právnych predpisov o nemocenskom a dôchodkovom poistení.

Nositeľ poistenia by k výmere poistného mohol pristúpiť až potom, čo by japonský nositeľ poistenia aj cez zistené skutočnosti na vydanom potvrdení o vyslaní zotrval a rokovania o dohode medzi stranami by neviedli k stanovenému cieľu. Tu však ešte raz treba podotknúť, že by muselo ísť o celkom očividné a nepochybné prípady nedostatku organickej väzby medzi vyslaným zamestnancom a vysielajúcim zamestnávateľom a tým, že zárukou proti svojvôli pri rozhodovaní o účasti na poistnom a o povinnosti platby poistného z hľadiska príslušnosti k právnym predpisom by bola možnosť domáhať sa súdnej ochrany u správneho súdu.

Medzinárodné zmluvy v oblasti práce, zamestnania a sociálnych vecí predstavujú v súčasnosti neodlúčiteľnú súčasť medzinárodných vzťahov medzi štátmi. Slovenská republika je k dnešnému dňu viazaná 25 bilaterálnymi medzinárodnými zmluvami o sociálnom zabezpečení a 9 bilaterálnymi medzinárodnými zmluvami o zamestnaní. Slovensko sa v tomto smere snaží predovšetkým uzatvárať medzinárodne zmluvy zo štátmi, v ktorých je zastúpenie štátnych príslušníkov čo najpočetnejšie. Keďže dnes je už čoraz bežnejšie, že ľudia cestujú za prácou do iných krajín je len otázka času, kedy prípadný spor vznikne aj u nás.