Nadpis článku môže vyznievať morbídne. Alebo dokonca môže evokovať navádzanie na aktívnu eutanáziu. Nie je to však tak. Ide v podstate o to, či je právne prijateľné zastaviť takú zdravotnú starostlivosť, ktorá síce využitím modernej medicínskej technológie umožňuje udržiavanie pacientových životných funkcií, no poškodenie jeho zdravia je nezvratné a liečba nie je možná. 

Keď túžba zachovania pri živote stráca ochranu práva

Chlapček Charles Gard sa narodil 4. augusta 2016. Zajtra by oslavoval 1 rok, nebyť toho, že od prvých mesiacov svojho života trpel na ojedinelé mitochondriálne ochorenie, ktoré spôsobilo rozsiahle poškodenie mozgu, svalových funkcii a stratu schopnosti samostatne dýchať. K tomu sa pridružila aj epilepsia. Chlapček nebol schopný reagovať na podnety, no podľa vyjadrenia popredných expertov bolo pravdepodobné, že bolesť cíti, i keď reakciu na ňu jeho telo navonok neprejavovalo. Charles bol plne závislý na prístrojovej podpore. Lekárska veda na toto ochorenie nepozná liek. V januári 2017 po sérii ťažkých epileptických záchvatov odporučila etická komisia nemocnice a konzultujúci odborníci zo zahraničia rodičom, aby sa lekárska starostlivosť udržiavajúca Charlesa pri živote zastavila, pretože nemôže zlepšiť jeho zdravotný stav, ba naopak, môže spôsobovať Charlesovi bolesť. Lekári odporučili, aby bola začatá paliatívna starostlivosť, ktorá by nebránila progresu ochorenia a umožnila humánny skon Charlesa. Rodičia však nesúhlasili. Po sérii súdnych rozhodnutí, ktoré dali za pravdu nemocnici sa rodičia obrátili aj na Európsky súd pre ľudské práva. Ten začiatkom júla 2017 rozhodol, že Anglicko neporušilo práva Charlesa Garda, ani práva jeho rodičov, keď schválilo zastavenie podpornej zdravotnej starostlivosti. 

Je možné, aby aj na Slovensku o zastavení liečby ktorá udržiava pacienta pri živote rozhodla proti vôli príbuzných pacienta nemocnica, alebo súd?

Kto rozhoduje o prijatí / neprijatí (zastavení poskytovania) zdravotnej starostlivosti?

Zásady rozhodovania pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti (ZS) sú stanovené v zákone o zdravotnej starostlivosti (576/2004 Z.z.). Kompetencia pacienta rozhodovať o sebe sleduje však vo všeobecnosti úpravu spôsobilosti na právne úkony, ktorá je upravená v Občianskom zákonníku. Teda stručne povedané - plnoletý rozhoduje za seba. Nespôsobilý pacient, či už v dôsledku veku pod 18 rokov alebo v dôsledku zúženia spôsobilosti na právne úkony rozhodnutím súdu, rozhoduje prostredníctvom svojho zákonného zástupcu.

Problém môže nastať v situácii, keď je právne spôsobilý pacient fakticky neschopný rozhodnúť o tom či súhlasí/nesúhlasí so ZS. Zoberme si napríklad prípad kómy. Do úvahy pripadajú aj frekventovanejšie situácie, napr. pri starých pacientoch, ktorí v dôsledku demencie nechápu úplne to, čo sa okolo nich deje.

Príbuzenský vzťah nedáva príbuznému právo rozhodovať o spôsobilom pacientovi

Ak by sme sa chceli striktne pridŕžať textu zákona, tak príbuzenský vzťah nemá potrebnú relevanciu na to, aby rozhodnutie príbuzného za pacienta, ktorý nie je schopný momentálne rozhodovať sám za seba bolo pre poskytovateľa zdravotnej starostlivosti právne záväzné. Príbuzní môžu byť nápomocní poskytovateľovi pri hľadaní optima starostlivosti, ale bez toho, aby niektorému z nich dal súd postavenie opatrovníka, nemá pre poskytovateľa ich rozhodnutie právnu záväznosť. Absencia „partnera“ na rozhodovanie o zdravotnej starostlivosti predstavuje pre nemocnice v praxi veľký právny problém. Neviem či žiaľ, alebo našťastie si to mnohé zdravotnícke zariadenia stále neuvedomujú a častokrát sa riadia želaním príbuzných.

Čo si o zastavení liečby Charlesa Garda myslí Európsky súd pre ľudské práva?

Je faktická možnosť udržiavania životných funkcií rozhodujúcim kritériom na predlžovanie života? Nie, nie je. Okrem ekonomických obmedzení, ktoré tiež zohrávajú určitú úlohu, je významným kritériom hľadanie objektívneho záujmu pacienta. Vnútroštátne súdy, ako aj Európsky súd pre ľudské práva zaujali v prípade Charlesa Garda stanovisko, že v chlapčekovom záujme nie je pokračovanie v podpornej starostlivosti. Prečo? Lebo vzhľadom na možnosti medicíny a rozsah poškodenia jeho mozgu a ďalších orgánov neexistuje šanca na jeho vyliečenie. Rozhodujúce bolo súčasne aj to, že Charles mohol pociťovať pri podpornej liečbe bolesť. Európsky súd pre ľudské práva skúmal, či v rámci rozhodovania o zastavení liečby boli sledované záujmy chlapčeka. Na základe toho, že odporúčanie o zastavení liečby bolo realizované na základe odborných stanovísk vedúcich kapacít viacerých popredných svetových zariadení Európsky súd uzavrel, že je zrejmá snaha hľadať/hájiť objektívny záujem dieťaťa, ktorý bol v tomto prípade odlišný od želania jeho rodičov.

Zastavenie tzv. „márnej“ liečby na Slovensku

V určitom kontexte sa otázka zastavenia márnej liečby môže prelínať aj s témou eutanázie. Rozdiely môžu byť v praxi ťažko identifikovateľné a vzhľadom na následok zastavania zastavenia zdravotnej starostlivosti (smrť) pre nemocnicu/zdravotníckych pracovníkov aj právne rizikové. Zastavenie liečby napriek nesúhlasu kompetentného zákonného zástupcu pacienta však automaticky nepredstavuje spáchanie trestného činu.

Každé zastavenie márnej liečby by malo spĺňať minimálne tieto kritériá:

• vyjadrenie Etickej komisie daného zdravotníckeho zariadenia k zastaveniu márnej liečby - odborné medicínske a etické zdôvodnenie, prečo je zastavenie liečby správnym rozhodnutím.
• V komplikovaných prípadoch je vhodné, aby odborné stanovisko k zastaveniu liečby dal aj nezávislý a rešpektovaný odborník z iného zariadenia, alebo napríklad hlavný odborník v danom medicínskom odbore.
• Návrh paliatívnej starostlivosti pri zastavení liečby - teda nastavenie procedúry, ktorá humánnym spôsobom zmierňuje bolesť pri prirodzenom umieraní pacienta (ale už nebránenie progresu ochorenia). Zastavenie márnej liečby nesmie vystaviť pacienta zbytočnému utrpeniu.
• Súhlas zákonného zástupcu pacienta so zastavením márnej liečby.
• Ak zákonný zástupca nesúhlasí, tak podanie návrhu na súd na nahradenie súhlasu zákonného zástupcu so zastavením liečby a súhlas na paliatívnu procedúru - takéto konanie nie je explicitne upravené v procesných kódexoch, ale v kontexte medzinárodných záväzkov SR v oblasti ľudských práv by mal súd aj v takejto veci meritórne rozhodnúť a  zabezpečiť ochranu práv nespôsobilého pacienta pred márnou liečbou. V prípade nesúhlasu opatrovníka je zastavenie liečby možné len na základe právoplatného rozhodnutia súdu.

V pokračovaní článku sa dozviete ako má poskytovateľ zdravotnej starostlivosti riešiť situáciu, kedy plnoletý pacient nie je schopný rozhodovať a príbuzní žiadajú o zastavenie liečby.