Názor maloletého a jeho nesúhlas s liečbou

Otázku rozsahu povinnosti rešpekovať názor dieťaťa pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti riešil Ústavní soud ČR v konaní sp. zn. III. ÚS 459/03, v ktorom vyslovil, že k názoru dieťaťa je potrebné prihliadať v závislosti od viacerých podmienok, ktoré tento názor formujú a ktoré na neho vplývajú. Medzi tieto podmienky patrí vek dieťaťa, rozumová vyspelosť ako aj názorová závislosť na rodičoch. Z rozhodnutia vyberáme: „Právo na vyjádření náleží dítěti, které je schopno formulovat své vlastní názory. Dle názoru Ústavního soudu je třeba při výkladu tohoto ustanovení brát v úvahu nejen věk dítěte (a jeho rozumovou vyspělost), ale i povahu věci, o niž se jedná, jakož i další okolnosti, jako je např. rodinné zázemí a společenské prostrědí, ve kterém dítě vyrůstá. V době rozhodování soudu měl nezletilý 6 let, a tak lze stěží prˇedpokládat, že by plně pochopil složité záležitosti týkající se jeho léčby a dokázal poskytnout dostatečně autonomní, tedy na svých rodičích (alespoň z části) nezávislý názor.“

Je zrejme´, zˇe miera zaangažovania nespo^sobile´ho bude ad hoc závisieť od toho, aky´ priestor mu da´ poskytovateľ a jeho za´konny´ za´stupca. Pra´vo dieťaťa rozhodovať o sebe vyply´va aj zo za´kona o rodine, napr. v § 43 ods. 1 ZoR je uvedene´: „Malolete´ dieťa, ktore´ je schopne´ s ohľadom na svoj vek a rozumovu´ vyspelosť vyjadriť samostatne svoj na´zor, ma´ pra´vo vyjadrovať ho slobodne vo všetkých veciach, ktore´ sa ho ty´kaju´. V konaniach, v ktory´ch sa rozhoduje o veciach ty´kaju´cich sa malolete´ho dieťaťa, ma´ malolete´ dieťa pra´vo byť vypočuté. Na´zoru malolete´ho dieťaťa musi´ byť venovana´ náležitá pozornosť zodpovedaju´ca jeho veku a rozumovej vyspelosti.“

Teda čo má lekár robiť?

Rozpor medzi názorom rodiča a názorom „vekom vyspelého“, no neplnoletého pacienta predstavuje rébus, ktorý nie je jednoduché vyriešiť. Ako by mal v ty´chto pri´padoch postupovať poskytovateľ zdravotnej starostlivosti? Aj nespôsobilý pacient ma´ pra´vo na ochranu su´kromia, preto nie je možné riešenie paušalizovať len odkazom na všeobecnú u´pravu, podľa ktorej je smerodajny´m informovany´ su´hlas za´konne´ho za´stupcu. V pri´pade, ak je nespôsobilý pacient schopny´ posúdiť vážnosť situa´cie, aspekty svojho zdravotne´ho stavu a rizika´ navrhovanej zdravotnej starostlivosti musi´ mu byť v dostatočnej miere dany´ priestor na prejavenie svojej vôle. Na´sledny´ rozpor medzi za´ujmom za´konne´ho za´stupcu a za´ujmom zastupovane´ho pacienta odôvodňuje začatie konania a ustanovenie koli´zneho opatrovni´ka nespôsobilého pacienta. Žiaľ, v týchto prípadoch bude poskytovateľ vystavený tlaku a možným rizikám vyplývajúcich z toho, či zdravotnú starostlivosť v situácii takéhoto rozporu poskytol alebo neposkytol.

Rozpor v názoroch rodičov

V zmysle § 31 ods. 2 za´kona o rodine: „Žiadny z rodičov nemôže zastupovať svoje malolete´ dieťa, ak ide o pra´vne u´kony, pri ktory´ch by mohlo dôjsť k rozporu za´ujmov medzi rodičmi a malolety´m dieťaťom alebo medzi malolety´mi deťmi zastu´peny´mi ty´m isty´m rodičom navza´jom; v takom pri´pade su´d ustanovi´ malolete´mu dieťaťu opatrovni´ka, ktorý ho bude v konani´ alebo pri určitom pra´vnom u´kone zastupovať" (dˇalej „koli´zny opatrovni´k“). 

Rozpor v za´ujmoch mo^zˇe matˇ aj povahu nečinnosti rodiča v pri´padoch, kedy by mal (objekti´vne sleduju´c za´ujem dieťaťa) konať, napri´klad dať su´hlas na konkrétny zdravotny´ vy´kon. Riešenie takejto situa´cie ponu´ka § 6 ods. 7 zákona č. 576/2004 z.z. o zdravotnej starostlivosti, v zmysle ktore´ho môže neudelenie su´hlasu pre poskytnutie zdravotnej starostlivosti nahradiť su´d na za´klade na´vrhu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti.

Riešenie ponúkne súd

Tak ako je uvedené v otázke, v ra´mci rozhodovania o zdravotnej starostlivosti môže dôjsť k rozporu na´zorov medzi samotny´mi rodičmi dieťaťa. Uvedené predstavuje pre lekára obvzlásť nepríjemnú situáciu, pretože sa zrazu nachádza v strede protichodných názorov rodičov dieťaťa.

Aj v tomto pri´pade by rozpor mal vyriešiť su´d. Uvedene´ na´jdeme priamo v za´kone o rodine (§ 35), ktory´ stanovuje: „Ak sa rodičia nedohodnu´ o podstatny´ch veciach su´visiacich s vy´konom rodičovských pra´v a povinnosti´, najmä o vysťahovaní malolete´ho dieťaťa do cudziny, o spra´ve majetku malolete´ho dieťaťa, o sˇta´tnom obcˇianstve malolete´ho dieťaťa, o udeleni´ su´hlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a o pri´prave na budu´ce povolanie, rozhodne na na´vrh niektore´ho z rodičov su´d.“